Vybíjaná, Gymnázium A. H. Škultétyho Veľký Krtíš, pondelok 12. 2. 2024
Turnaj bol určený pre žiakov 4. a 5. ročníka ZŠ. Zúčastnilo sa ho len 5 družstiev: 1. a 3. ZŠ z V. Krtíša, Bušince, Nenince a my. Hralo sa na dva polčasy po 7 minút a systémom každý s každým.
Zo začiatku sme si aj dosť verili, veď na hodinách občas vybíjanú hrávame, ale keď sme začali hrať a hneď s Krtíšanmi, rozdiel bol značný – hrali sme so strojovo organizovanými a vycvičenými súpermi. Dokonca na ktorejsi z tých škôl (vraveli to samotní žiaci), vraj na telesnej hrajú len vybíjanú a floorbal…
V prvom zápase, proti krtíšskej trojke sme sa chvíľu síce držali nad vodou, ale druhý polčas sme jednoducho odpadli.
Druhý zápas bol absolútne bez šance, nečudo, hrali sme s krtíšskou jednotkou a budúcimi víťazmi turnaja.
Vtedy začali problémy – obviňovanie toho alebo onoho za to či ono, našli sa i takí, ktorí už nechceli hrať a jedna žiačka prelievala v šatni slzy, že prišla o kamarátku, keďže tá sa jej už dostatočne nevenovala…
Dalo veľa práce dať mančaft znova do bojaschopného stavu, ale výkonovo nám to nepridalo. Darmo som žiakom vysvetľoval, že stačí vyhrať aspoň jeden zápas, ponurá nálada ich sprevádzala až do posledného zápasu s Nenincami. Nad tými stačilo vyhrať rozdielom dvoch bodov a boli by sme štvrtí a hoci to vyzeralo dlhú dobu nádejne a aj prvý polčas sme vyhrali, niekoľko nepozorností a chýb nás stálo vytúžené, no nedosiahnuteľné víťazstvo.
Počul som aj hlášku, že sme tam išli zbytočne a žiaci mali byť radšej v škole. Veľký omyl!!! Prehry v športe či živote nás posúvajú vpred, nie vydláždená cestička kýmsi iným! Skúsenosti, hoci negatívne, ale o to poučnejšie a učiace skromnosti, sa získavajú iba činnosťou. Nabudúce sa lepšie pripravíme a skúsime to znova.
Mňa tešila prítomnosť mnohých žiakov z mojej bývalej školy na Krtíši, ktorí sa ku mne aj hrdo hlásili. Najmä tri moje žiačky, dnes už prváčky na gymnáziu, Rebeka, Vanesa a Ema, sa počas troch prestávok a jednej voľnej hodiny odo mňa ani nepohli, len ja som sem-tam odbehol čosi zariadiť. Pospomínali sme na časy minulé, pekné, hoci covidové a počas jednej z prestávok ma dokonca našli aj na maturitnom table, ktoré moji terajší žiaci už viackrát márne hľadali… Veru ťažko sme sa lúčili…
Pierog
P.S. Článok vyšiel na webe školy a s miernymi úpravami aj v okresnom týždenníku POKROK vo februári 2024.
ALBUM
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.