Samčekova Katarína

Pred týždňom som bral našu malú ratolesť zo škôlky a tá si dookola vyspevuje „Neďaleko od Trenčína“. Stále len tú istú prvú slohu. Vraj ju to naučila jej kamarátka Sofia. Nedalo mi, nuž som jej zaspieval aj druhú. To som veru nemal…

V susednej dedine beriem do auta ženu, ktorá zatiaľ čosi nakúpila a syna, ktorý do kufra láduje gitaru a tašku s notami. Frčím do Krtíša, aby sme stihli našu vrelemilovanú angličtinu a snažím sa nevletieť kolesom do niektorej väčšej jamy. To v našom okrese vyžaduje skutočné sústredenie. Dier je tu ako maku, ani kaziť náladu nadávaním sa neoplatí. Okrem toho so zaujatím sledujem spotrebu paliva na palubnom počítači. Som akoby v bubline – zvuky, obrazy a vône sú kdesi mimo mňa, za oponou. Tu zaradiť trojku, tu to rozbehnem do kopca; dočerta, nedal som pozor, žerie to 12 litrov…

Zrazu zo zadného sedadla počuť zvýšené hlasy. Zbystrím pozornosť.

– To nie je samček! – vraví Martin Tonke zvýšeným hlasom.
Ona – nič, len si stále vyspevuje Neďaleko od Trenčína.
Nerozumel som tomu, a teda som to hodil cez plece. Štvorka, vyhodiť rýchlosť, pribrzdiť…

– To nie je samčeeek!!! – vrčí synátor na verklíkujúcu sestru a od slov prechádza k činom so snahou umlčať ju.
– Neviete byť chvíľu ticho?! – hovorím už aj ja riadne nahlas, – Chcete, aby sme havarovali?
Toto zvyčajne zaberá, tentoraz sa však moje očakávanie nenaplnilo. Hašteria sa ďalej, Tonka plače, Martin kričí.

– Aký samček? – pýtam sa bezducho vo vzácnej chvíľke ticha, – Nerozumiem.
– Ona spieva namiesto …sám čert poslal…, …samček poslal, – vysvetľuje Martin so zlosťou v hlase.
Zahĺbený do šoférovania, nerozumel som ani tomuto vysvetleniu. Až keď som požiadal Tonku, aby nám to ešte raz zaspievala, začal som sa rehotať tak, že som na inak širokej a pozvoľna klesajúcej ceste popod Kosihovce skoro havaroval.

Odvtedy sa u nás Neďaleko od Trenčína spieva iba „samčekovská“ verzia. Dokonca chcem požiadať v mene svojej dcéry SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) o priznanie tantiém.