jan 072021
 
 7. 01. 2021  Publikoval 23:50 Záhrada Tagged with: , , , , , ,

Začínali sme v našej záhradkárskej osade Lesanka viac než skromne. So ženou sme dostali pol parcely (2 áre) od starej mamy mojej budúcej ženy na jar roku 1999.

Tradične obrábaná zem – po dĺžke rad ovocných stromov s ríbezľovými kríkmi a zvyšok zeleninová časť raz za pár rokov pošteklená menšou fúrou prasačieho hnoja a každú jeseň zoraná traktorom. Prvú hriadku som na jar nedokázal ani zrýľovať – ílovitá hlušina plná skál, musel som ju teda sekať krompáčom!

Humus? O dážďovkách tu dlho nebolo ani počuť. Úrody nevysoké, skromné. K tomu susedia striekajúci chémiu sprava-zľava, romantika nie bohvieaká, ale pekné okolie pod Zabukovinou na konci dediny, vďaka ktorému som dokázal prežiť aj nejednu ťažkú chvíľu a aj slovo bolo občas s kým prehodiť nielen na tému škola.

Ženin strýko onedlho umrel a stará mama nám prenechala celý pozemok. Neskôr umrel aj sused, prikúpili sme teda ďalšiu parcelu, pri komasácii dostali ďalšiu opustenú a po nej prikúpili ešte jednu, spolu skoro 16 árov.

Bežný rytmus – čosi zasadiť, poliať, na jeseň pozbierať a zorať, sem-tam zohnať nejaký ten hnoj. Ako u nás na Priemstave pri Krtíši, aj tu som si chvíle krátil večernými ohníkmi. Od bytovky len nejakých päťsto metrov, napriek tomu som tam neraz premokol, premrzol, či rovno prechladol.

Od začiatku som sa ale snažil zem vylepšiť – založil som si kompost a časom začal s mulčovaním, ktoré otcovi veľmi pomáhalo (používal pokosenú trávu) a hnojením. Aj zvyšky úrody často končili zaorané v zemi.

15. 4. 2015 – celoplošné mulčovanie a hnojenie

Dva oválne balíky som doviezol až zo Seliec

Balíkmi ma roky zásobuje miestny gazda, aj búdu som z nich postavil

Napriek tomu situácia sa rokmi len o málo posunula k lepšiemu. Veď boli miesta, kde zeme nebolo ani na rýľ hlboko a pod tým skala! Čo napestuješ na skale?

V čase, keď som dokončieval búdu v záhrade, dostala sa mi do rúk kniha Jaroslava Svobodu Kompletní návod na vytvoření Ekozahrady a Rodového statku. Zmenila mi život, otvorila oči. Pochopil som pojem permakultúra ako snahu zlepšiť náš svet a vytvoriť v ňom podmienky na prežitie aj v budúcich výhľadovo nie najradostnejších časoch. Svetlo na konci tunela.

Podľa návodu som si nakreslil plánik vtedy ešte len dvoch parciel (8 árov) a na jeseň roku 2013 začal s výsadbou. Bolo to ešte v čase, kedy väčšina záhradkárskych obchodov u nás na Slovensku mnohé rastliny spomínané v Svobodovej knihe neponúkala a ja som ich bol aj po trikrát zháňať na Morave. Inak som obiehal Dobrú Nivu, Vígľaš, Zvolen, Bystricu, Krtíš a niečo mi prišlo aj priamo do domu (Starkl).

Prestali sme aj s oraním. Často traktor narobil viac škody ako osohu. Naposledy mi doviezli hnoj v neskorú jeseň a s tou fúrou sa otočili na mäkkých hriadkach – zem tam bola zbitá ešte aj o dva roky. Odvtedy je aj s oraním amen, na pozemok som viac traktor nepustil. Tento rok som to ešte zjednodušil – zrýľoval som iba chodníky a na jar po opätovnom vyhnojení kompostom zem iba prebehnem rotavátorom.

Človek zabúda, ale na starých fotografiách čo len spred tých 7 – 8 rokov sa človek nestačí čudovať. Aj výsledky sú neporovnateľné – ak je dobrý rok, ako bol ten minulý 2020, všetkého je aj na rozdávanie. Príroda je zázračná!

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.