Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 118. časť
Dnešní ľudia už dávno zabudli, čo museli prežiť a pretrpieť naši predkovia čo len v čase posledného hladomoru v polovici 19. storočia. Prišiel nečakane po troch ľadových (neúrodných) rokoch.
Keď ľudia zjedli dobytok, potom psy a mačky, hlad – predzvesť záhuby – ich donútil v núdzi jesť trávu (doslova sa pásli na lúkach ako zvieratá), stromovú kôru, žihľavu, lobodu, pýr, korienky, piliny, ľanové semä… Spomína sa, že smrť hladom bola vtedy bežným javom a vykúpením.
Obyvatelia v dôsledku ťažkej situácie videli riešenie v úteku pred hladomorom. Môj strýko často spomínal, čo sa u nás tradovalo:
– Dedinou vtedy tiahlo toľko žobrákov, že ak by boli mali denne pripravený plný kôš zemiakov a každému žobrákovi dali čo len po jednom zemiačiku, kôš by im vonkoncom nebol stačil…Žiaľ, nikde ich nevítali.
„A keď nenašli útočisko a navyše, keď sa im minuli peniaze, ktoré si vzali so sebou, vracali sa domov do ešte väčšej biedy a v stave oveľa biednejšom a zúboženejšom, než v akom odišli, oplakávajúc cestou svoje nešťastie, zavinené hladomorom,“ uvádzajú dobové svedectvá.
Z tých čias sa u nás zachovala spomienka na roľníka, ktorý tiež opustil svoj domov a utekal pred hladom smerom na juh. Keď vyšiel na kopec, z ktorého ešte bolo vidieť jeho rodnú dedinu, doľahla naňho taká ťažoba, že od žiaľu mu puklo srdce. Základné kamene jeho bývania boli zreteľne viditeľné ešte po 2. svetovej vojne a otec mi ich neraz ukazoval a rozprával jeho pohnutý príbeh.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.