Keď má človek práce tak akurát vyše práva, treba si oddýchnuť – zájsť na miesta, kde sa cíti človek najlepšie. Heslom dňa je VYPNÚŤ, PREPNÚŤ, ODOPNÚŤ…
V nedeľu, 24. októbra, to bolo so mnou práve tak. Popočúval som rozprávku a fantazijne naladený som rozmýšľal, čo ďalej. Nie som predsa otrok, aby som pracoval aj v nedeľu, povedal som si v duchu a už som vyrážal autom za Budču neďaleko Zvolena.
Zaparkujem na začiatku doliny domácimi zvanej Veľké Sietno, na mieste vstupu do prírodnej rezervácie Boky. Obzerám sa dookola. Skoro nič sa tu nezmenilo, tabuľa možno iná, ale lavička cez priekopu si ma ešte pamätala. Odpadkov tu bolo veľa a celé to tu akosi spustnutejším dojmom na mňa pôsobilo, ale asi aj preto, že sa slniečko nechcelo ukázať na verejnosti. Škoda, fotky nebudú ktovieaké, pomyslel som si. Rýchlo som to pustil z hlavy a celý natešený som sa začal driapať do lesnatej úboče, v ústrety Čertovej skale.
Chladné ráno, teplota bola nižšia ako obyčajne, pár stupňov nad nulou, ale cestou do kopca som to privítal. Južný svah, po ktorom som sa pohyboval, bol príkry len zo začiatku, neskôr kopíroval vrstevnicu s miernym stúpaním a prevýšením 50 až 100 metrov oproti údoliu Hrona podo mnou. Snažil som sa rozpamätať na trasu, ale 13 rokov je pomerne veľa, čas od času som si kdesi na čosi spomenul, pripomenul si nejaký obraz, inak veľké NIČ. Bol som tu kedysi aj so svojou triedou, ale to bol len samý stres a úzkostlivosť, také veci ihneď vymazávam z pamäte.
Sem-tam pribudla prekážka v podobe pováľaných stromov, ktoré sa v exponovanom svahu zle obchádzali, hluk a smrad z diaľnice. Aj tabuľky náučného chodníka by sa už zišlo povymieňať, chýbajúce doplniť. Nebyť tej radosti z pohybu a farebnej jesennej krásy navôkol, bol by som si aj zanadával, prečo sa u nás nemyslí viac na návštevníkov takýchto lokalít. Veď som nebol jediným, kto sa túto nedeľu neváľal doma pred telkou, ale vyšiel si práve sem. Stačila by motorová píla a dvaja chlapi…
Po siedmu orientačnú tabuľku sa šlo príjemne, kráčam ďalej, obchádzam obrovský vývrat a postupujem ďalej. Zrazu badám, že sa mi chodník stratil. Hľadám pred sebou, ale chodníka nikde. Pri tom vývrate sa chodník rozvetvil na niekoľko ramien, každý človek ho obchádzal nejakým svojským spôsobom, ale kde má pokračovanie, som hľadal dlho márne.
Kedysi pre turistické značenie platilo, že každú ďalšiu značku má byť vidno od predošlej značky. Vrátil som sa teda pred vývrat a študoval terén od poslednej značky. Nikde nič. Začal som hromžiť na neudržiavanosť turistických chodníkov. Nakoniec som dvihol zrak do svahu a zbadal na strome zelenú šípku – ďalšiu značku! Toto ma prebralo z akejsi otupenosti po skoro hodinovom pochode. Aj trasa nabrala iný smer a strmo sa vyšvihla serpentínami vozvysok. Južný svah som opustil a začal sa driapať západnou stráňou. Rýchlo som naberal výšku, pľúca a srdce zaberali naplno. Hluk a smrad ma prestali obťažovať, prebíjal som sa do lona prírody…
Oceniť možno čistotu okolo celého chodníka, iba hore pri Čertovej skale som našiel zvyšky ohniska a téglik od jogurtu. Nakoniec vyšlo aj slniečko, aby sa o pár minút schovalo za oblaky natrvalo. Pekná prechádzka, dolu som sa cítil ako znovuzrodený. Je si tu veru na čom oči popásť! A ak bude nabudúce na tú nádheru svietiť aj slniečko…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.