Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 34. časť
Odmala som sa rád túlaval po našom chotári, najradšej sám. Pobyt v prírode ma upokojoval, napĺňal radosťou, energiou a uvoľňoval fantáziu. Tam som bol ďaleko od ľudí, zato bližšie k Stvoriteľovi.
Mal som asi dvanásť rokov. Leto. Krásny slnečný a nie horúci deň. Obloha čistá ako oko, len rovno nado mnou malý obláčik, klobúkom by ste ho zakryli. Stál som na neveľkej vyvýšenine, zvanej Hrbík. Poniže, na dohodenie kameňom, zas neveľké údolné miesto, takisto so zdrobneným názvom Dolinka.
Ako som tak stál a obzeral sýtozelené porasty zemiakov a siatin, kochal sa z nádherného dňa, zrazu a celkom nenazdajky sa rovno nad mojou hlavou ozvala rana ako z dela. Keď som sa spamätal z otrasu, bol som rád, že som celý a nič sa mi nestalo, navzdory tomu, že blesk udrel do zeme neďaleko od miesta, kde som stál.
Cestou domov som znova a znova všetko zvažoval: veď blesk ignoroval všetky fyzikálne zákony, o ktorých sme sa v škole učili – nezasiahol vyvýšené miesto, ale údolné. Všetko proti praxi bleskov. Dokonca z jasného neba. A možno sa blesk len pomýlil. Možno náhoda a možno varovanie. Neviem. Viem len jedno. Keby bol blesk vtedy mieril inak, dnes by som tu už nebol.
Keď ráno vstaneš, poďakuj za ranné svetlo, za svoj život a svoju silu. Ak nenájdeš dôvod na vďaku, vina je v tebe samotnom. (Indiánske príslovie)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.