Trochu sa pozastavím nad článkom v SME a jeho komentármi…
Čitateľská gramotnosť sa stala predmetom nášho záujmu odvtedy, čo v nej naši žiaci pred niekoľkými rokmi dosiahli opakovane mizerné výsledky (PISA, PIRLS). V porovnaní s inými krajinami to bola tvrdá rana nášmu školskému sebavedomiu a budíček pre celé základné školstvo. Najhoršie sme dopadli práve my na juhu stredného Slovenska. 🙁
Pri vyslovení pojmu čitateľská gramotnosť uvažujeme o schopnosti porozumieť písanému textu. Toto však nie je jasné mnohým autorom komentárov k danému článku a ani z uvedenej strohej poučky to zrejmé nie je. Vysvetlím to a tiež popíšem, čo bežne zaznamenávam v triedach.
Žiak (často aj starší) prečíta text a pri kontrolnej otázke zlyhá – nevnímal obsah prečítaného, zmysel nepochopil, vraví sa aj, jedným uchom dnu, druhým von. Akoby bol text za murovanou stenou, pre žiaka neviditeľný.
Prehľad, kto porozumel a kto neporozumel prečítanému získate vtedy, ak má žiak na základe písomnej inštrukcie, ktorú si prečítal, reagovať želateľným a správnym spôsobom. Napr.: Vymaľuj malé autíčka zelenou farbou a veľké autíčka červenou. Ak žiak žiada dodatočné inštrukcie, alebo nesprávne vypracoval úlohu, ide o neporozumenie prečítanému textu, resp. o čitateľskú negramotnosť.
Prečo sa o tom toľko hovorí? Prečo je problémom analyzovať príčiny nízkej čitateľskej gramotnosti? Nepasujem sa za neomylného odborníka, ale badám, že po absolvovaní prvého, alfabetizačného ročníka základnej školy, vskutku náročného na osvojenie si základnej techniky čítania, nastáva už od druhého ročníka útlm. Zníži sa počet hodín na ktorých je dominantnou náplňou cibrenie si zručnosti čítať až do jej plnej zautomatizovanosti. Aj rodičia vo vyššom ročníku poľavia, akoby si potrebovali vydýchnuť, mysliac si, že čítanka postačuje.
Odbehnem. Raz sa mi mamička druháka sťažovala, že musí syna nútiť čítať knihy. Po mojej otázke, kedy ona sama len tak pre seba, svoju kratochvíľu a pobavenie čítala knihu, nebola schopná odpovedať. Nuž a kto je pre dieťa najvýraznejším vzorom? A naopak v komentároch k uvedenému článku jedna matka opísala spôsob budovania návyku čítať – od 3-4 rokov deťom denne čítala rozprávky, neskôr si čítali deti samé, kniha ako dar…
Späť. Hlavným problémom teda je nedostatočne zvládnutá technika čítania. Žiak sa sústredí na skladanie hlások, slabík a slov do logických celkov, na porozumenie mu akosi „nezvyšuje“. Súvisí to do značnej miery od rýchlosti čítania. Čím pomalšie čítanie, tým menej porozumeného a tým väčšie problémy s technikou a naopak, čím rýchlejšie niekto číta, tým sa môže viac pozornosti zamerať na vnímanie informácií (neplatí to ale vždy).
Dá sa konštatovať, že čítania je v škole výrazne po tzv. reforme menej a oproti minulosti, kedy to vďaka podpore aj zo strany rodičov postačovalo, dnes je to len akési udržiavacie minimum, aby žiaci neskĺzli na úroveň negramotných.
A možno sú to silné slová. Keď som pred tromi rokmi skúmal úroveň zvládnutia techniky čítania na našej škole formou čítania neznámeho textu na čas a hodnotením odpovedí na otázky z prečítaného, vo vyšších ročníkoch sa takí funkčne negramotní síce našli, ale len sem-tam.
A potešil ma aj jeden z komentárov. Potvrdil, čo som vravel už dávno – žiaci síce menej čítajú knihy, ale o to viac čítajú „monitory“, samozrejme, pokiaľ sa nezaoberajú primitívnymi hrami, ale aspoň četovaním…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.