Zvolen

Kedysi som pri Zvolene učil, dnes sa sem vraciam, aby som sa samotný medzi skoro dvomi stovkami žien podučil čosi z jazykovej teórie anglického jazyka. Pár zážitkov stojí za to…

Bol som tam už trikrát. Prvé stretnutie bolo nervózne a plné emócií, všetci sme boli nahnevaní, že nám pribudlo ešte aj trávenie sobôt v kruhu najbližších – kolegov učiteľov, resp. učiteliek. Na druhom sa objavila vedúca, ktorá to celé organizuje a na treťom bolo už celkom fajn, konečne sme sa čosi dozvedeli aj o tom, čo by sa dalo v škole s deťmi využiť.

PRVÉ STRETNUTIE
Prvý väčší kultúrny šok som utrpel cez prestávku na pánskom WC, kedy som nič netušiac používal pisoár. Do miestnosti sa navalili ženy s tým, že ich WC je plné a či vraj môžu. Taktne a veľmi rýchlo som sa odtiaľ vypratal. Odvtedy pred vstupom na WC vždy zaklopem a už viem, čo je to diskriminácia.

Z materiálov, ktoré sa nám premietali na plátno, som musel skonštatovať, že slová výpalník, gangster či transsexuál nie sú najvhodnejšie príklady pre žiakov nižšieho stupňa ZŠ.

Po dvoch hodinách som mal chuť dostať do rúk toho chlapíka, ktorý vymyslel tie originálne antiergonomické sedačky v aule – ostrá hrana konča sedadla ma rezala na stehnách tak, že ešte aj dnes mám na nich odspodu vrásky. Na čas to vyriešil aspoň pulóver zmuchľaný pod zadkom. Dúfam, že sa tomu majstrovi drevárovi aspoň čkalo.

V aule za hlasného pohoršenia vylepili propagačný plagát nášho projektu a fotili si nás. Páčilo sa mi, že najodbojnejšia časť žien sa bez rozmýšľania odvrátila. Chápem prečo – ja som sa otočil tiež.

Asi najhodnotnejším poznatkom tohto stretnutia boli skúsenosti z Ameriky, kde naša lektorka nejaký ten rôčik učila. Tam je vraj učiteľ pán. Nezaťažujú ho administratívou a celá jeho zodpovednosť sa prenáša výlučne na vyučovací proces. My na Slovensku sme už na to pomaly aj zabudli. Naháňame projekty, po novom aj kredity zo školení, suplujeme prácu sociálnych pracovníkov či servisákov pri počítačoch. Vyučovanie je aj vďaka tomu kdesi v pozadí diania na školách. To sú mimochodom tie správne argumenty, prečo žiadať vyššie platy pre ľudí v školstve, ale to je už iná káva…

DRUHÉ STRETNUTIE
Objavila sa organizačná vedúca. Výstižná bola jedna z kolegýň, keď sa spýtala, kto má na starosti psychohygienickú stránku celého tohto projektu. Cíti sa frustrovaná z toho, že je pod tlakom často nezvládnuteľných termínov a podmienkami, v ktorých musí pracovať. Možno už mnohá z týchto žien doma ani večere mužom nevarí, ale o tom by vedeli viac povedať práve spomínaní manželia. Odpoveďou jej bol bohužiaľ len nadšený potlesk nás všetkých, lebo dotyčná pani sa k tomu nevedela vyjadriť. A to je to, čo je na tejto veci najkrajšie, nemáte nikoho, kto by niečo riešil.

Napríklad to, čo sa nám stalo na konci minulého školského roka, je hodné zápisu do Guinnessovej knihy rekordov. Bolo stanovené, že vzdelávanie sa začne v polovici februára, no nakoniec sme štartovali po májových sviatkoch, v polovici mája. A dať skúšky (POSTUPOVÉ!!!) na koniec júna, kedy sa väčšina učiteľov na školách nestačí ani len pozrieť von oknom, to bolo ozaj svetové. Stihli sme prebrať dokonca až 3 lekcie! A nikto nám ani len nevedel povedať, či testy robíme na úroveň A2 alebo už B1!!! Samozrejme, rátalo sa s horšou alternatívou… A tak sa slovenskí učitelia/-ľky pravdepodobne postarali o svetový rekord, keď za šesť týždňov po asi ročnej pauze dokázala väčšina z nás v plnom pracovnom a rodinnom zaťažení prejsť z úrovne A1 na úroveň A2. Dodnes mám hokej z tých anglických časov a mali sme so ženou veľké šťastie, že sme my či naše deti nedostali akúsi nervovú pliagu či hneď rakovinu… Nikto z nás do toho predsa nešiel s tým, že nám niekto bude sústavne dávať nôž na krk kvôli nespraveným postupovým testom a skúškam. Tie podľa pôvodne prezentovaného zámeru vôbec nemali byť. A potom verte, že Big Brother neexistuje!

Začínam tiež počítať. Cestovanie za angličtinou do Krtíša a Zvolena nás začína vychádzať pekne draho. Dvakrát Krtíš: 70 km + 70 km = 140 km, raz Zvolen = 140 km. Spolu za týždeň je to 280 km!!!, a nevidíme ani cent, kredity nemáme čas naháňať ako iní a celé to financujeme len z našich učiteľských superplatov!!! Nuž smola, každé mesto je vzdialené len do 80 km!
Čoraz častejšie zvažujem, či má zmysel pokračovať v tomto nezmysle, ktorý určite vojde do dejín slovenského školstva, ak ich bude vôbec niekedy mať kto napísať…

TRETIE STRETNUTIE
Hneď cez prvú prestávku ma zaujali slová jednej z mladších kolegýň počas prestávky: „Načo som sa na toto dala!? Riskujem zdravie, riskujem rodinu…“

Tiež som sa dozvedel, že ak by ste chceli toto vzdelávanie vzdať, vraj žiadajú uhradiť vyše 1700,- eur.

Cez ďalšiu prestávku sme sa výborne bavili o zimnej údržbe našich oceľových tátošov. Po novom musí byť auto počas jazdy zbavené snehu a ľadu. S prekvapením som zistil, že nejedna z kolegyniek nosí v kufre metlu či lopatu. A viete, čo je najlepšie na oškrabanie predného skla? Netipujte, prezradím vám to hneď – je to použitá kreditka :-)))

Aspoň, že nám humor v tejto biede nechýba, ten je stimulátorom našej nalomenej duševnej rovnováhy.

Foto:
http://2.bp.blogspot.com/-ZT7rt68SK_s/Tt4CCUDufwI/AAAAAAAAAVo/O41QPOAykps/s640/2+final.jpg