Tí učitelia! Ešte aj cez prázdniny myslia na školu, povzdychol by si veru nejeden z vás.
Takto zdeformovaným sa necítim byť, napriek tomu ešte dlhujem pochvalu všetkým deťom, ktoré v minulom školskom roku prispeli do tohto zaujímavého projektu. Veď kto ma trochu pozná, vie, že publikovanie na webe je moja srdcovka…
Myšlienka uverejňovania detských textov prostredníctvom netu je výborná a keď sa na ňu nalepia i možnosti dať si príbeh čítať autorom, alebo čítať ho spolu s ním, zahrať sa hru, hľadať slová či skladať vety a naviac ak je tam aj voľné grafické vyjadrenie detského zážitku, je to čítavé i druhými deťmi hoci na hodinách čítania či literárnej výchovy. Deti deťom. Aj tak by sme mohli sloganizovať základný princíp tohoto projektu.
Nebolo tomu tak vždy. Na začiatku boli len strohé možnosti uverejniť text, nahovoriť ho a pridať obrázok, každým rokom ale ponuka možností bohatne, za čo patrí vďaka neúnavnému Marekovi Nagyovi z Katedry aplikovanej informatiky Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave, ktorý deťom za odmenu posiela i darčeky.
Tento projekt sledujem už pár rôčkov, zapáčil sa mi a 30 príbehov sme už s deťmi vytvorili napriek tomu, že svoj čas mám stroho rozparcelovaný.
Práca nám šla od ruky najmä preto, lebo som v apríli dostal z nášho ministerstva zdatného pomocníka – noutbúk DELL (primárne určený na moje jazykové zdokonaľovanie sa), ktorý hocikedy a hocikde vytiahnem a už môžeme nahrávať, čo je asi tá najzdĺhavejšia časť práce na príbehoch.
Ak si chcete čosi z našich príbehov prečítať, nájdite si na stránkach MMČ tú našu (ikonka knižky na spodnom paneli) a tlačidlom + pred názvom školy si otvorte ponuku príbehov.
Budeme všetci veľmi radi a ak by som mal niektorý zvlášť vyzdvihnúť, tak by to boli články Silvie Luongovej a Dorotky Kamasovej.
A prečo to vlastne robíme? Aj takúto otázku som dostal tento rok od mojich žiakov, šiestakov. Nad odpoveďou som nemusel dlho premýšľať. Nečakajte, že siahnem po zaužívanej formulácii o cibrení počítačovej gramotnosti nastupujúcej generácie, hoci aj to by sa tu dalo nájsť. Mňa však k tomuto projektu ťahá fakt, že popri Oravcoch sme my tu, na juhu stredného Slovenska, už asi jediní, kto rozpráva prirodzene mäkkou, ľubozvučnou slovenčinou. Veď popri našich „tvrdých“ spíkroch z rozhlasu či televízie som už aj v ktorejsi učebnici gramatiky našiel perličku stvorenú našimi jazykovými machrami, že líška alebo policajt sa vyslovujú tvrdo…
Tu teda máme možnosť ukázať, že na Slovensku sa ešte stále rozpráva/číta aj spisovne.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.