Bol to vari môj najnevydarenejší výlet s deťmi a boli sme v tom nevinne…
Začalo to pekným počasím, slniečkom, ktoré hrialo, ale nepieklo, úsmevmi na tvárach, očakávaniami v detských očiach.
Kaziť sa to začalo, keď sme sa do Čierneho Balogu vybrali chybou vodiča autobusu hore Ipľom do Lučenca!!! Uzavretá cesta na Hriňovú znamenala cestovať do Zvolena a Bystrice, skoro 4 hodiny. Nedočkavosť u detí neustále dookola omieľajúcich, kedy tam už konečne budeme, zmeškaný vlak vo Chvatimechu, čakanie na ďalší. Obrázky ako zo zlého sna.
Nasadnutím do vlaku sa príjemné počasie zmenilo na vytrvalý dážď a zimu v otvorenom vagóne. Skalných to neodradilo, bábovky si ale radšej presadli do lokomotívy, ktorá sa ani trochu nepodobala tej z reklamných letákov. Chýbala para a ja som sa cítil oklamaný.
Nenapravil to ani Lesnícky skanzen, ktorý bol naším hlavným cieľom. Zvolili sme si síce najkratšiu trasu, ale čo si užijete z krásy naokolo, keď vám tečie poza krk až do topánok? Čuchli sme si vône ihličnatých lesov, našli zopár zaujímavostí a už sme sedeli v autobuse.
V Brezne sa vyčasilo, odložili sme pršiplášte a hajde! do hračkárstva. Našli sme dve a ich porovnanie poslúžilo deťom na demonštráciu obchodníckych schopností obsluhujúceho personálu. Kým v prvom nevadila nekonečne pokojným (a spokojným) predavačkám nielen naša tlačenica pomedzi regály a ani zhodenie akejsi sošky na zem(!), do druhého nás nechceli ani len vpustiť. Naveľa, naveľa sa dala vedúca obmäkčiť, ale pri pokladni čakala ďalšia striga vrieskajúca po deťoch za každú maličkosť. Trápne divadlo, na ktoré som sa nevedel dívať a radšej šiel von.
Domov sme došli celí zmorení a ja sám som spal hádam už o deviatej. Ešteže sme na druhý deň nemuseli do školy…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.