Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 16. časť
Spomínal som už náš putovný cyklistický tábor k Baltickému moru. Keď sme sa vracali, zastavili sme sa na tri dni v hlavnom meste. Pre nás doslova pastva pre oči i dušu. Navštívili sme redakciu krajanského mesačníka Život, Palác kultúry a vedy – Stalinov dar Poliakom, predovšetkým múzeum, kde sme obdivovali najmä expozíciu historickej bitky s Turkami pri Viedni pod velením kráľa Jana Sobieskeho, hlavný stan Kara Mustafu, veliteľa tureckých vojsk, dobové zbrane a výstroj, bojové zástavy.
Okrem toho sme si pozreli zoologickú a botanickú záhradu. V kine sme videli americký film Na pravé poludnie. Naozaj, nudiť sme sa nemali kedy.
Čas nám ubehol veľmi rýchlo. Bolo sa treba rozlúčiť. Podľa plánu sme sa z Varšavy na juh presúvali vlakom. Prišli sme na stanicu Varšava – východ. Vedúci kúpil lístky. Železničiari nám pridelili čísla, ktoré sme si mali priviazať na riadidlá bicyklov, my sme sa medzitým mali presunúť na koniec stanice a tam čakať.
Keď sme došli na miesto, čírou náhodou sme naďabili na nekaždodenný obraz – na eskortu väzňov z vlaku do prichystaného policajného auta. Väzňa so spútanými rukami viedli vždy dvaja uniformovaní strážcovia. Zrejme ťažšie prípady. Mladí chlapi, tak okolo tridsiatky, bledí ako stena, oči obrátené nahor… Clivé. Akcia prebiehala v naprostom tichu. My sme s bicyklami zastali obďaleč a ako elektrizovaní sme hľadeli na nevšedný výjav. Strážcovia nás nechali. Nebolo nám do smiechu. Nuž, my cestujeme domov, oni do väzenia, my za vlastné, oni za štátne, my slobodne, oni s eskortou. Nikto z nás im nezávidel ich údel…
– Žobráckej palice a áreštu sa nezariekaj, – vedel aj skúsený Platon Karatajev. (L. N. Tolstoj)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.