jan 012009
 

Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 5. časť

Musím potichu priznať, že som počas štúdií, zhodou rôznych okolností, nikdy nepoberal ani to najmenšie štipendium. Nebola to bohvieaká výhra. Ale bol som prešťastný, že vôbec môžem študovať, v hlavnom meste, na univerzite, aj keď len na vlastné náklady. Nestratil som sa. Vďaka skromnej otcovej priazni. Menší diel nákladov ostával na mojom triku. Možno pod vplyvom môjho otca, železiarne na severe krajiny sme považovali za miesto, kde je roboty aj pre celú armádu, ba dalo sa tam aj lepšie zarobiť než inde.

Pevne dúfajúc, že sa tak stane, hneď na začiatku prázdnin som prišiel do prijímacej kancelárie železiarní. Už na chodbe húf ľudí. Vybavovanie šlo veľmi pomaly. Nás, obyčajných chlapcov bez príbuzenského pozadia, zaraďovali len na ťažšie, fyzicky náročné a menej platené pomocné práce…

Odrazu sa v kancelárii objavil čerstvý absolvent techniky.
– Inžinier? – spýtal sa prijímací úradník.
Mladík prikývol.
– Ó, nech sa páči ďalej, pán inžinier, už vás čakajú!…

Táto epizóda mi dodnes ostala v duši. A vždy, keď si žiaci podávali prihlášky na vysoké školy, a nevedeli sa rozhodnúť, rád som ich upozornil na svoj zážitok zo študentských čias. Voľte si radšej technické smery, aby ste sa nemuseli ocitnúť v podobnej situácii. Ba trošku aj závidieť technikom, ako sa to stalo mne.

Dovetok. Neťažkám si. Našiel som si svoju postať, uplatnil sa, získal uznanie… Udalosť preto spomínam len ako pikošku.

ZOZNAM VŠETKÝCH ČLÁNKOV

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.