mar 302009
 
 30. 03. 2009  Publikoval 19:38 Záhrada Tagged with: , ,
Včela medonosná - obyčajná

Dnes sú tomu práve dva týždne, ako nás zima opustila…
30. marec 2009, Hrušov. Doobedu sneží, miestami mrholí, fúka už desať dní nepríjemný severný, občas aj severozápadný vietor, teplota kolíše okolo nuly, v noci mrzne. Kedy sa to konečne skončí?

Táto téma asi najviac zamestnáva mysle ľudí a nečudo, zima je toho roku nekonečne dlhá. Je to odplata za január, ktorý bol vcelku teplý, príjemný. Nech je to už akokoľvek, zo školy sme išli so synom spolu, hlavným vchodom/východom. Syn hral ping-pong a darilo sa mu, nuž to potreboval dostať zo seba von. Ani som si to sprvu neuvedomil, iba po chvíli som v povetrí zachytil čosi, čo mi rozsvietilo v hlave celý kontrolný pult. Potiahnem nosom, potom ešte raz, silnejšie a postupne si pamäť obnovila asociačný spoj, ktorý driemal v hlave pol roka, snáď i viac: „Veď je to – JAR, tá nádherná, dobre známa VÔŇA JARI!
Skutočne. Poobede sa oteplilo, začalo fúkať od juhu… a v piatok sme tu už mali 20 stupňov! Neuveriteľné, všetko kvitne a pučí odrazu. Zlatý dážď s púpavami, čerešne s marhuľami, kostihoj s nezábudkami. Včera som začul prvýkrát kukučku a duševnému malomocenstvu je razom koniec. Všetko pučí, raší, nevie sa najesť života, aj les zozelenel, zjasnel. Radosť a spev všade.

Napriek otepleniu sa dlho nedalo v zemi hrabať, bolo treba počkať. Ostal mi kus neobrobenej zeme, dnes som ho práve dorýľoval a už načim chytiť do rúk motyku. Aj kosiť bude čochvíľu treba, tráva bujnie každým dňom, radosť pozerať.

Od chvíle ako pravidelnejšie chodievam do záhrady, som spozoroval viac potešiteľných vecí. Najväčšiu radosť mi robia moje dve nové kamarátky. Vždy, keď prídem do záhrady, zbadám aspoň jednu z nich vyhrievať sa na slniečku. A koho to vlastne? Nuž, dve jašteričky, pomerne veľké, vypasené, vidno, že darí sa im u nás. Jedna býva pod kôpkou naukladaných dosiek a druhá možno tiež, ale s tou som sa zoznámil až dnes, takže ešte to len zistíme.

Menej radosti mám zo sršňov, ktoré majú kdesi za plotom, neďaleko, hniezdo. Človek si musí dávať pozor, hoci aj spolužitie s nimi sa nejako utrasie. Všímam si, že žihadlovitého hmyzu je toho roku akosi priveľa. Včelám sa nečudujem, je to prirodzené, ale veľa je aj ôs a sršňov. Keď som bol na vojenčine druhým rokom, v lete roku 1987, tak bolo toľko sršňov, že na našej kuchyni nebolo okna, kde by nebzučalo aspoň za hrsť sršňov a tých okien tam bolo neúrekom.

Niektorí šikovníci sa zabávali tak, že škrtnúc zápalkou im opaľovali krídla. Chtiac-nechtiac, bolo mi tých sršňov ľúto…

Počkáme si teda, uvidíme, či tento rok nebude podobne naplnený bzučaním jedovatého bodavého hmyzu ako bol ten mnou spomínaný.

ALBUM

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.