Kamenná žena

Náš kraj je bohatý na prírodné i historické zvláštnosti. Prekypuje členitosťou reliéfu, čarovnými zákutiami, kam človek len zriedka zavíta. O mesiac budú tomu dva roky, čo sme si s mojím dobrým priateľom povedali, že pôjdeme na zhovorky s Kamennou ženou nad Príbelcami…

Prvotným podnetom na našu vychádzku bolo uvedenie knihy povestí, rozprávok a príbehov z Krupinskej planiny od prírodovedca Petra Urbana pod názvom Kamenná žena, ktoré sa uskutočnilo 2. marca 2007 v Okresnej knižnici vo Veľkom Krtíši. Spolu s mojím otcom a synom sme si odtiaľ odniesli nielen túto knihu podpísanú autorom, ale najmä obdivné slová samotného autora, ktorými hojne častoval náš kraj z veľkej časti vyplnený Krupinskou planinou. Sám v úvode knihy hovorí o „očarení planinou“ i o tom, že ju chce prostredníctvom zaujímavých príbehov priblížiť súčasnému mladému čitateľovi.

Spolu s mojím priateľom sme od detstva prebrúsili nejeden kopec či dolinu poblíž Krtíša a vďaka početným školským brigádam sme spoznali i nejeden krásny kút okresu. Nebolo teda treba dlhých rečí. Naša voľba padla na Kamennú ženu nad Príbelcami.

Navnadení povesťou sme sa v krásny jarný deň 6. apríla 2007 zišli pri príbelskom kostolíku. Vyzbrojení mapou, foťákom a nedočkavosťou sme sa popri strelnici dostali na obrovskú lúku. Na jej konci nás čakali kopce, ukrývajúce Kamennú ženu. Vnikli sme do lesa a sledovali lesnú cestu mierne stúpajúcu z ľavej strany na nami odhadované miesto, kde by sa malo naše kamenné žieňa podľa mapy nachádzať. Po nejakom čase sa cesta začala odkláňať čoraz väčšmi naľavo, akoby chcela vyjsť na susedný vrch. To ma pomýlilo a presvedčiac aj môjho priateľa, ktorý chcel týmto smerom pokračovať, sme sa vrátili späť a presunuli po lúke viac doprava. Vnikli sme do mladiny, kadiaľ nás viedla lesná cesta. Táto ani po dlhšom čase nechcela výraznejšie stúpať na kopec, stále len šla a šla kamsi doprava severným smerom. Už sme tušili, že sme sprvu šli dobre a táto cesta k cieľu nevedie. Blúdili sme už takmer hodinu, vracať sa nám nechcelo. Vedeli sme, že sa treba dostať hore, že je to kdesi nad našimi hlavami, nuž sme sa vrhli rovno do stráne, s neoblomným presvedčením vyštverať sa hore, prebiť sa pichľavým porastom stoj čo stoj. Stúpanie sa pod temenom kopca zmenilo na pomerne prudký zráz. Nakoniec sme sa museli driapať hore aj štvornožky. Najťažšie to zdolával môj syn, ale posmeľovaním a jeho pridržiavaním zospodu i zhora sme nakoniec všetci traja šťastlivo vyliezli hore.

Ocitli sme sa na hrebeni vysokého kopca, po ktorom viedol chodníček. Obrátili sme sa vľavo. Po dvesto metroch sa stromy sťaby zázrakom rozostúpili a ceduľka s nápisom „Prírodná pamiatka“ zaraz prezradila, kde sme sa ocitli – neďaleko tíško stála nami vytúžená Kamenná žena so svojou dcérou, psom i po stráni roztrúsenými ovečkami…

Naspäť sme sa vrátili po ceste, ktorú sme zdola predčasne opustili a diskutovali o tom, akým šťastím pre prírodu a aj pre nejednu podobnú zaujímavosť nášho kraja je to, že k nim nevedú vyasfaltované chodníky plné turistov, ale naopak jestvuje televízia či počítače.

Odvtedy prešli skoro dva roky, ale tie nádherné pohľady do doliny, vôňu zakvitajúcej jari a pocity plného uspokojenia napriek nášmu komplikovanému výstupu nosím v sebe dodnes. Jedinou škvrnou toho dňa bol holorub, ktorý nás čakal asi dvesto metrov od našej kamennej kamarátky umne skrytý v záreze úboče. Nuž tak teda.

ALBUM