Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 56. časť
Keď sa zavádzala nová koncepcia vyučovania, zmeny sa najviac dotkli učiva matematiky. Tú vyučovala moja kolegyňa, pani Vážna. Učebnice žiadne, žiaci si všetko museli písať, na upevňovanie učiva už nezvyšoval čas. Po maturite jeden jej žiak sa vybral do Prahy na Ekonomickú fakultu Univerzity Karlovej. Prišlo na prvú skúšku, práve z matematiky. Skúšal sám dekan fakulty. Zrazu medzi študentmi nastalo zdesenie, keď skúšajúci začal vyhadzovať. Aj nášho študenta sa zmocnil nepokoj.
– Veď keď tak vyhadzuje Čechov, čo spraví so mnou, Slovákom?
Nuž ale vošiel dnu, potiahol si otázku, pripravil sa a začal odpovedať. Keď študent vyčerpal tému, dekan sa ho pýta:
– Odkud jste? – no už je to tu, blyslo mu hlavou.
– Z Veľkého Krtíša.
– A kdo vás učil?
– Pani profesorka Vážna.
– Prosím, odkažte domů, – pokračoval po krátkej prestávke, – že kdokoliv z Velkého Krtíše přijde sem s jednotkou od profesorky Vážné, beru ho bez přijímacích zkoušek!
Bodka.
Taká to bola matematikárka! Veru, nie každý matematik si také niečo môže pripísať!
Chcete aj pikošku? Hneď aj dve.
Spomínaná informácia sa vtedy musela utajiť. Keby sa to dozvedelo naše šéfstvo, bol by s nami amen! Neskôr, o generáciu mladší kolegovia sa nijako nemohli dočkať chvíle, kedy sa jej konečne zbavia!
Nestretol som sa ešte s tým, aby úspešná baletka intrigovala proti neúspešnej. A naopak? Vždy! (Jan Werich)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.