Kristína Antálková

Ženské časopisy ma nezaujímajú. Našťastie, aj moja žena ich prestala zháňať. Plytkosť na povrchu aj pod povrchom. Za socializmu to bývalo lepšie, ale kdeže snehy lanské sú? Včera som sa do jedného povinne začítal…

Švagor aj s nádejnou budúcou švagrinou boli kdesi v Krtíši a zostali na chvíľu pri dcére. Keď odišli, na pohovke sa povaľovalo jedno číslo Sme Ženy.
Večer ho našla moja žena a o chvíľu mi ho strčila do ruky: „Prečítaj si!“
Pre pokoj v dome som si sadol a začal čítať. Článok s názvom Učitelia, tí sa majú bol prevzatý z blogu Kristíny Antálkovej. Pekné čítaníčko! Bol večer, blog na webe som už nemal čas popozerať, tak som sa doň začítal dnes ráno.

Keď stretnete človeka, s ktorým prehodíte čo len slovko-dve, môže sa vám stať blízkym a pri ďalšom stretnutí sa rozprávate hoci aj hodinu. Volá sa to MÁTE SI ČO POVEDAŤ. Tak je tomu aj na webe. Každý si na ňom uvije to svoje hniezdočko, ku ktorému sem-tam prihodí nejakú tú slamku či guľôčku blata. Tak sa aj pre mňa stalo milým navštíviť tieto stránky a myslím, že sem občas zablúdim. Páčia sa mi myšlienky, ktoré pani Kristína vyslovuje s ľahkosťou, obraznosťou, trefne. Priznám sa, aj mne víria hlavou podobné myšlienky.

O situácii v školstve píše s ľahkosťou. Má to zažité, cítiť to. Keď som trochu porozmýšľal, uvedomil som si, že sa vyjadruje o školstve slobodne, čo by pravdepodobne ako učiteľka dobre zvážila.
Držím palce, Kristína…