Článok o mojich/našich učiteľských začiatkoch v Pohorelej, ale najmä o Lukášovi Janoškovi…
Publikované r. 2003 na nedávno zaniknuvšej Lukášovej webstránke www.mujweb.cz/www/l.janoska.
Bolo nás päť – päť mladých ľudí plných elánu, tvorivej energie a napätých očakávaní, čo nás ako učiteľov – novicov čaká v čarokrásnej Pohorelej. Výnimkou boli vari len Lukáš a Danka. Lukáš ale tiež začínal – v rodnej dedine. Danka zase dochádzala denne učiť do susednej Heľpy.
Ešte som nespomenul Nóriku, Stana a mňa. Všetci cezpoľní, s výnimkou Lukáša. Ja som sa narodil geograficky najďalej, na juhu stredného Slovenska, ostatní pochádzali z okolia Banskej Bystrice. Všetci sme však učili malých žiačikov na prvom stupni a to nás spájalo dovedna.
Starší kolegovia neraz v rozhovoroch s nami spomínali na svoje pohorelské učiteľské začiatky. Pri takej príležitosti oprášili nejednu veselú historku. Často nám vytýkali akúsi rôznorodosť, niekedy až protichodnosť záujmov, všímali si, že nie sme možno navonok taký kompaktný celok, aký tvorili kedysi oni. Malo to svoje príčiny. Dnes si myslím, že hoci sme sa voči svetu neprejavovali tak bujaro ako naši predchodcovia (tvorili sme len malú diaspóru medzi starším osadenstvom školy), učiteľskému stavu sme zlé meno nerobili a hĺbavosť, s akou sme riešili nejeden pedagogický problém nás spojila pevnejším putom ako ktoviekoľko čertovín. Navzájom sme veľmi dobre vychádzali a naše spoločné posedenia (nazývané Lukášom metodické združenia) patrili k najsvetlejším okamihom našej pohorelskej koexistencie. Naše stretnutia vždy predznamenávali nejaký spoločný plán určený deťom, vždy boli konštruktívne, plné myšlienok, zdravo veselé.
Ako jediný z našej „päťky“ som mal to šťastie prebývať s Lukášom celé dva školské roky. Bol som očitým svedkom a občas nápomocným účastníkom nejedného zápasu o prebojovanie jeho myšlienok na svetlo sveta. Nič z nich mi nebolo cudzie a dodnes svojho priateľa obdivujem ako osobnosť, ktorá originalitou svojich myšlienok ďaleko prekonáva typickú vzorku učiteľa slovenskej dedinskej školy – strnulého v myslení i konaní, neschopného presadiť v praxi niečo svojské.
Nie so všetkým som však vždy súhlasil. Pod dojmom vysokoškolskej dogmatiky som niektoré Lukášove praktiky bral rezervovane. Podobné boli aj niektoré odozvy nášho okolia. Najviac asi prekážala nízka preferencia vedomostí v jeho edukačnom systéme. Uprednostňovanie výchovnej zložky pedagogického procesu prinášalo so sebou obavy o naplnenie detských hlávok všetkým tým balastom, na ktorom súčasný slovenský školský systém stavia (podľa varovných analýz samotného školského systému!). Konkrétne na I. stupni základnej školy sme na Slovensku neboli schopní spraviť ani len to, aby sme náplň učiva roztiahli zo štyroch na päť rokov ako to urobili napr. v Čechách. Ani len taký potrebný návrat do stavu pred nezmyselnou „novou koncepciou“ sedemdesiatych rokov minulého storočia sme neboli schopní vykonať. Pochopí to každý, kto skúsi deti naučiť povinné učivo – vybrané slová v treťom ročníku alebo násobilku v ročníku druhom. Výsledkom je stres na vyučovaní a mizerné výsledky takéhoto „vzdelávania“.
Dnes si vyčítam, že som nevenoval viac času premýšľaniu nad zmyslom toho, čo Lukáš s deťmi robil, ľutujem, že som viac neparticipoval na Lukášových myšlienkových kreáciách. Bolo v nich mnoho čarovného, jemného a citlivého. Príznačné umelecké prejavy. Učiteľ – umelec. Také je moje hodnotenie Lukášovej pedagogickej tvorby. Nakoniec, svedčia o tom prepracované didaktické postupy vo výchovných predmetoch a umelecké diela, ktoré boli ich výstupom.
Ja sám som šiel svojou cestou, uznával vlastné priority a realizoval vlastné predstavy o práci dedinského učiteľa. Vedomosti majú v mojom nazeraní na poslanie učiteľa nezastupiteľné miesto – uschopňujú mladého človeka vystupovať k vyšším životným métam. Vadí mi ale prehustený a často neadekvátny obsah učiva. Svoju úlohu vidím v náročnosti voči žiakovi ale zároveň v kombinácii s ľudským, priateľským prístupom. Je to veľmi ťažká, niekedy nezvládnuteľná a často nevďačná úloha. Tento prístup nebol v ostrom kontraste voči Lukášovmu systému, preto sme v oblasti didaktiky nachádzali často spoločnú reč.
Nakoniec mi nedá, aby som sa nedotkol aj dnes veľmi citlivej témy vzťahu vedenia školy v Pohorelej a Lukáša. Všetko, čo sme v tých radostných časoch s deťmi robili, by nebolo možné bez pochopenia zo strany vedenia školy. Dnes je to asi skôr naopak a môj priateľ Lukáš musí zápasiť o učiteľské miesto vo svojej rodnej dedine. Z jednoduchého dôvodu – stal sa nepotrebným. Alebo skôr nepohodlným?
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.