Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 63. časť
Zásluhou ruského spisovateľa Maxima Gorkého sme mali príležitosť v predstihu sa zoznámiť s mestským podsvetím a bezdomovcom v poviedke Ako chytili Semagu. Donedávna ideologický strašiak, o desaťročie neskôr už vysoko aktuálna realita.
Semaga nepokojne večeral v zapadnutej putike, kam sa utiahol pred snehovou fujavicou. Odrazu ako blesk prišla správa o policajnom záťahu. Semaga okamžite nechal všetko tak a dal sa na útek cez dvory a záhrady. Zrazu na zaviatej ceste našiel pohodené dieťa v perinke. Nezdržiaval sa. Jednako najdúcha mu prišlo ľúto. Vrátil sa, vzal dieťa do záhrenia, aby sa zohrialo a pokračoval. Ibaže s dieťaťom sa mu unikalo ťažšie. Navyše Semaga už viac pozornosti venoval najdúchovi než vlastnej ostražitosti – prihováral sa mu, robil si už plány na jeho výchovu, nadával na nehodnú mať. Vzápätí Semaga padol do rúk polície. Keď na polícii vytiahol spod kabáta dieťa, bolo už mŕtve.
– Riskoval som kvôli nemu, snažil sa – a ono si umrie… – povzdychol si sklamane.
Napriek všetkému bezdomovec Semaga prejavil viac ľudského citu a porozumenia než krkavčia mať. Radšej sa dal chytiť, len aby zachránil najdúcha, možno aj preto, že mali spoločný osud: obidvaja odkopnutí, nikomu nepotrební, bez domova a priazne ľudí.
Ani my neposudzujme ľudí podľa oblečenia – často pod chatrným odevom bije veľké a statočné ľudské srdce.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.