U nás v škole ju varia výbornú. Nie je to povestná maďarská halászlé, ale aj tak je vynikajúca. Decentná – jemne okorenená, akurátne osolená, so zeleninou a veľkými kusmi rybaciny. Práve takú ju mám najradšej…
Najviac mi chutí, keď ju jem s mojimi žiakmi – vtedy si ju môžem vychutnávať bez zbytočného plytvania pozornosti na „ťažké“ témy, ako toť onehdá…
Sedel som pri stole, kde sa preberala naozaj „hustá“ téma – cigánska otázka. Môže sa to definovať inak ako vrcholné štádium degenerácie vplyvom celoživotného zotrvávania v jednom a to učiteľskom povolaní? Dalo by sa to čiastočne pochopiť, keďže nás od poslednej kvalifikačnej porady delilo len pár dní, ale zaoberať sa tým v piatok a k tomu ešte pri obede?
Nepomáhalo hľadieť do misky s polievkou a ani cez pol miestnosti vzdialené okná. Keď tomu pohoršovaniu sa, nariekaniu a plaču nad rozliatym mliekom nebolo konca-kraja, nedalo mi neozvať sa: „Takto isto o nás hovoria v Nemecku či Rakúsku. Hovorila mi to dcéra mojej bývalej kolegyne, ktorá sa tam vydala a žije tam. Dokiaľ sme neprišli my, mali tam čisto a poriadok…“
V tichu, ktoré zavládlo, som si konečne mohol vychutnať aspoň zvyšky mojej obľúbenej pochúťky plávajúce na dne polievkovej misky…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.