Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 6. časť
V polovici 70. rokov minulého storočia sa nám požehnane rozrástla rodinka. Zákonite sa do bytu žiadala prinajmenšom ďalšia detská postieľka. Ako bolo vtedy zvykom, obrátil som sa na Slovenskú sporiteľňu (už sa podpisuje ako Vaša banka).
Keď som oznámil svoj úmysel našej pani hospodárke, navyše s prosbou, aby mi potvrdila výšku môjho mesačného príjmu, tá odrazu začala škodoradostne jasať:
– Ha, ha! Pôžičku nedostanete! Navyše nemáte ani šancu ju dostať, lebo vy už máte prekročený limit. Iba, ak… s ručiteľom!
– Len mi to potvrďte, – prosil som ju, – veď sa nič nestane, ak to skúsim.
Naveľa, naveľa hovorí:
– Je to síce zbytočné, ale pro forma tam zavolám a spýtam sa.
Zdvihla telefón.
– O koho ide? – ozvala sa riaditeľka sporiteľne.
Zaznelo moje meno.
– Ten ručiteľa nepotrebuje!
Pani hospodárka onemela. Razom sa jej bohorovná nežičlivosť váľala v prachu. Priznám sa, trošku som ju aj ľutoval.
Hrdinkou dňa však bola pani riaditeľka poisťovne. Nedala sa pomýliť zlomyseľnosťou iných. Vec zvážila a rozhodla ako odborník. Nezávisle a správne. To je šéfka! Dodnes som jej za to povďačný.
– Niekedy cudzí je lepší ako svoj, – vedela už moja babka.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.