Odjakživa sme mali doma psa. Aby sme ani náhodou nezabudli na nášho prvého psíka, každý sa volal Bobi.
Náš Bobi neviemkoľký k nám prišiel krátko pred Vianocami ako malilinké šteniatko. Vonku bola zima, tak bol samozrejme s nami v dome. Nám, deťom, slúžil ako živá plyšová hračka. Veď aj vyzeral celkom tak. Bola to malá, chlpatá, čierna guľôčka. Nemožno sa preto čudovať, že jedna naša návšteva, keď ho uvidela v izbe spať na gauči medzi vankúšikmi, vyhlásila: „Akú peknú hračku máte!“ Iba keď „hračka“ otvorí očká, postaví sa, zavrtí chvostíkom a svojím šteniatkovským hlasom zahavká. To bolo potom čudovania, smiechu a veselosti!
Pomaličky, potichúčky, ani sme nezbadali a prišli Vianoce. Mali sme krásny, veľký stromček, od zeme až po povalu. Na ňom plno sklenených ozdôb a hlavne čokoládové kolekcie a salónky. Všetky ozdoby, ale aj každý cukrík a salónka viseli z konárov stromčeka na dlhej bielej niti. Samozrejme, že cukríky boli pokvačkané najviac na nižších konároch, aby sme si ich mohli (napriek zákazu) odtrhnúť a aby sme pritom rozbili čo najmenej ozdôb (a, nedajbože, neprevrátili celý stromček).
To bola krása, keď sa rozžiarili elektrické sviečky! Nevedeli sme sa naň vynadívať. V jeden večer sme sedeli v kuchyni, keď sa tu ozval náš Bobi, ktorého sme zabudli v izbe. Kvílil tak veľmi a žalostne, že sme sa celá rodina rozbehli zistiť, čo sa nášmu miláčikovi stalo. Vedeli sme hneď, že je zle-nedobre.
Kvílenie sa zmenilo na akési priškrtené zavýjanie a to nás viedlo rovno k stromčeku. Lenže nášho Bobiho sme akosi nevideli, len počuli, až naša mamička si kľakla a načiahla sa hlboko pod stromček. Jej ruky začali nejako zvláštne tancovať. Pozeráme, pozeráme – a to jej v rukách tancuje akási hrča salóniek. Až po chvíli sme pochopili, že v tých salónkach a hlavne v nitiach, na ktorých predtým viseli, sa zmieta, krúti a piští náš nešťastný Bobi. Čím viac sa snažil vyslobodiť, tým viac sa do nich zamotával. Veru, mamička mala čo robiť, aby z neho všetky tie salónky a nite poodmotávala a oslobodila ho.
Nuž, zvedavosť a hravosť Bobiho takmer stáli život. Málo chýbalo a bol by sa nám na tých salónkach obesil. Našťastie sme to zavčasu zistili a zabránili najhoršiemu. Salónkam sme sa hneď aj pomstili, poodstrihávali sme ich a zjedli (ušlo sa z nich aj nášmu „obesencovi“). Do tejto „pomsty“, ako iste ľahko pochopíte, nás nebolo treba dlho ponúkať!
Bobi vyrástol ako z vody, bol z neho nakoniec pekný, vzrastom stredne veľký pes, ktorý nás mal veľmi rád. Tak, ako aj my jeho. Dlhé roky ochraňoval nás všetkých aj náš dom a bol miláčikom celej ulice, lebo vychytal a odplašil všetky potkany nielen nám, ale aj našim susedom. Plakali sme, keď ho zachytilo auto a on predčasne dodýchal svoj život. Spomienky naňho sú však dodnes živé a krásne.
Veľký Krtíš 6. februára 1999
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.