Tonkine narodeniny
Jún sa v našej rozrastajúcej sa rodinke nesie v znamení narodenín…
Koniec školského roka, piatok. Po spoločnom vyhodnotení na dvore školy sme sa o deviatej hodine presunuli do tried. Vytiahol som z kabely vysvedčenia a lúčil sa s mojimi žiakmi, ktorých som doteraz ako jediných učil dlhé štyri roky. Priznám sa, mnohí mi prirástli k srdcu, nuž nebolo to ľahké.
Šahy, nemocnica s nádherným areálom plným stromov, okolo ktorej sa v tom čase veľa hovorilo kvôli jej zadĺženosti. Ten istý deň, tá istá hodina. Moja žena leží na operačnom stole. O pätnásť minút prichádza na svet naša Antónia, práve keď podávam ruku s vysvedčením prvému z mojich žiakov. A tak zaujímavo symbolicky sa niečo skončilo, a iné začalo. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, v septembri som medzi prvákmi vítal môjho syna…
Keď sme už pri ňom, aj on v júni oslávil svoje už siedme narodeniny. Je z neho chlap ako hora, výškou sa v ňom Pierog nezaprie, bude mať, ako moji predkovia a bratranci z otcovej strany, možno cez dva metre.
Martinove narodeniny
Keď si spomínam na tie časy spred siedmych rokov, tiež to bolo zaujímavé. Žene prišlo zle, naložili ju do sanitky a šup na Krtíš. Bolo to v časoch, kedy krtíšska nemocnica mala aj pôrodnícke oddelenie, čo znie dnes už pamätnícky…
Dva mesiace predtým, 10. apríla 2002, prišli na našu školu prvé počítače z projektu Infovek, ktorý som vypracoval asi rok predtým. Veľa som sa musel učiť, všetko bolo pre mňa nové, doma som za počítačom trávil celé večery, v škole s kolegom Romanom zariaďoval učebňu, sieťoval počítače, zapájal internet, s miestnym elektrikárom Dušanom robil elektroinštaláciu. Roboty vyše hlavy, únava.
Vo štvrtok, 6. júna sa nám narodil Martin, no just, na potvoru, bola akási súrna robota, do nemocnice som sa vybral až na druhý deň. V autobuse som si podriemal, taký rozospatý som v ňom zabudol ženin dáždnik… Aby bola smola dokonalejšia, syna mi nechceli ukázať. Vraj nie sú návštevné hodiny. Zvrtol som sa na odchod, prešiel pár krokov, keď sa čosi v sestričke pohlo a zastavila ma. Žena docapkala ku vchodu na oddelenie, zvítali sme sa a o chvíľu som videl aj nášho syna.
Bol to veľmi zvláštny pocit, ťažko pochopiteľný tomu, kto to nezažil, kto nemá deti. Pamätám si len jeho oči, pekné, veľké, modrasté. Keď som videl, ako žmúri do lampy nad ním, bol som spokojný – vidí, nebude biediť…
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.