Hlasivky mi vypovedali vojnu. Bojovali sme spolu už dosť dlho, keď moji spolubojovníci v bielych plášťoch povedali: dosť! To chce sústredený útok všetkých, teda aj pomocných síl aspoň tri týždne.
A tak som sa zašila do pokojného prostredia kúpeľov, kde som využívala všetky dostupné bojové prostriedky na útok proti vzdorovitým hlasivkám.
Pred jednou bojovou akciou sme sa stretli viacerí bojovníci a krátili sme si čakanie rozprávaním (aby sme im dali „zabrať“ už v predstihu, potvorám hlasivkovým). Prišla reč aj na miesta, ktoré sme navštívili. Ktorýsi bojovník vyhlásil, že mesto v zahraničí, ktoré na svojich potulkách prešiel, je preňho najkrajším miestom na Zemi. No a to ste mali vidieť! Bojovníci ihneď začali presadzovať „svoje“ najkrajšie miesta na svete a veru, boli to miesta, ktoré som videla len na mape, lebo všetky boli v zahraničí.
Nedalo mi to, a ako správna bojovníčka, prispela som aj ja svojou troškou do mlyna. Vyhlásila som: „Pre mňa je najkrajším miestom na svete Modrý Kameň!“ – Hrobové ticho. Nik sa nezmohol ani na jediné slovo. Bol to pre nich šok. Po hodnej chvíli sa ma dosť nesmelo, ale o to zvedavejšie opýtal jeden z bojovníkov: „A prečo?“ – „Lebo som sa tam narodila a prežila svoje detstvo a mladosť!“
To ste mali vidieť tie pohľady! Cítila som sa, ako nejaké exotické zviera v ZOO, na ktoré vyvaľujú svoje „kukadlá“ všetky okolité ľudské bytosti. Debata o najkrajších miestach na svete skončila ako na povel.
Skončil aj môj márny boj s hlasivkami, zatiaľ napriek sústredeným útokom vyhrávali, ale nakoniec mi o rok v mojom boji pomohlo Čierne more a tak som predsa len zvíťazila. Videla som vtedy i potom mnohé krásne mestá, mnohé poznám z televízie či z časopisov, ale najkrajším na svete je a navždy zostane jediné: to moje rodné.
Veľký Krtíš 28. januára 1999
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.