Medzi svišťami

Za hranice všedných dní, čiže na dovolenku sme išli prvý raz. Teda, prvý raz s cestovnou kanceláriou a hneď celá rodina.

Naše tri deti – mali 15, 12 a 7 rokov – boli živé a nesmierne chceli „turistikovať“. Vybavili sme ich všelijakými „bagandžami“, pršiplášťami, ruksakmi, šiltovkami a ďalším potrebným oblečením a – išlo sa! Rovno do Roháčov. Celý týždeň sme obývali jednu chatku, stravovali sme sa na chate Zverovka, využívali vedúceho prideleného cestovnou kanceláriou, ktorý bol aj naším horským vodcom.

V sobotu sme prišli a ubytovali sa, večer sme mali celá skupina na chate akýsi „zoznamovací“ večierok, ktorý bol vďaka nášmu vedúcemu plný veselosti, smiechu a hlavne pesničiek. Dá sa povedať, že sme boli „spevavá“ skupina.

Hneď v nedeľu ráno sme sa celá skupina vybrali na túru – smer: Roháčske plesá. – Je to len taká prechádzka, – hovoril pán horský vodca.

Autobusom sme sa zaviezli na „konečnú“ a razom sme sa ocitli v náručí Tatier. Pán vodca nám ešte ukázal v diaľke cestičky, skôr chodníky, po ktorých už kráčali mnohí turisti a my sme sa vlastne zapojili do tejto turistickej procesie na samý koniec. Celá naša skupina sa držala spolu, len ja som začala zaostávať. Naše deti sa takmer držali pána vodcu, syn niesol ruksak s pršiplášťami a išli na čele skupiny. Moja lepšia polovička sledovala deti, ale snažila sa dozrieť aj na mňa, vzhľadom na to, že ja som nijako nemala v pláne vysokohorskú turistiku, takže moje „obutie“ boli len obyčajné vysoké tenisky (botasky sa vtedy ešte u nás nevyskytovali). Pán vodca nás ubezpečil, že je to len prechádzka (pre neho určite bola), nuž ma tá prechádzka zlákala.

Tak sme sa akosi dostali k najnižšie položenému plesu. Keďže som išla najpomalšie (nečudo, pri mojej hmotnosti a priam fantastickom obutí), pri tomto plese na mňa solidárne počkali, muž sa pripojil k deťom, odfotografovali sme sa a šliapali sme k ďalším plesám, menším a hlavne vyššie položeným.

Počasie nám žičilo, krásne svietilo slniečko, vzduch priam rozváňal, kde-tu kosodrevina, do neba sa týčil Baníkov štít, na ktorý sa kamenistým chodníkom šplhalo niekoľko turistov a štít vedľa štítu podopierali naše nebíčko prekrásne Západné Tatry (pre nás z východnej strany). Boli sme priam v nadpozemskom raji, obkolesení vencom majestátnych štítov. Radosť nás všetkých, ale hlavne detí, sa nedá ani opísať, keď sme na ktoromsi štíte zbadali kamzíky. To očarenie, majestátnosť, nádherná pohoda prekrásneho nedeľného predpoludnia je zážitok, ktorý odvtedy prežívam vždy, keď si na to spomeniem.

Cesta – chodník k najvyššiemu plesu boli síce strmé, ale dalo sa k nemu vyjsť. Našu skupinu som mala stále na dohľad, ale už ma nečakali. Muža som poprosila, aby sa staral o deti, že ja si už nejako poradím.

Keď som prichádzala k najvyššie položenému plesu, ocitla som sa medzi skalami. Naša skupina sa už poberala dolu, ale nie naspäť po chodníku, lež po skalách z druhej strany. Neboli odo mňa ďaleko, len nejaké 3-4 metre podo mnou. – To ich už aj dobehnem! – zaradovala som sa, obzrela si ešte raz okolité vrchy, pleso a „plešinky“ na hlavách našej turistmarškompánie. Plná elánu, rozhodnosti a odhodlania vykonať, čo som si zaumienila, začala som moju skupinu prenasledovať. Ľahko sa povie – ťažko urobí. U mňa sa to dokonale potvrdilo. Čo krok – to o pol metra nižšie. Po troch-štyroch krokoch som sa cítila ako kamzík. Otočila som sa, že hádam sa radšej vrátim a pôjdem nazad tak, ako som prišla. No, zbohom, do tej výšky, ktorá ma delila od posledného plesa, by ma bol dokázal už dostať iba ak nejaký žeriav, ale, bohužiaľ, žiadny nebol nablízku. Tak som sa len otočila naspäť a hľadala plešinky mojej skupiny. Ešte som ich videla, ale oveľa menšie ako predtým.

Moje nohy v teniskách – trampkách sa snažili udržať rovnováhu a hlavne nevyvrtnúť sa v členku, ako to mávali vo zvyku dosť často urobiť (dokonca na rovnej ceste!). Ináč – bolo tam božské ticho, iba sem-tam čosi neďaleko mňa zapišťalo, ale nikoho som nevidela. Musela som opatrne zoskakovať z jednej skaly na druhú, lebo skotúľať bez úrazu sa tam naozaj nedalo a šúchať po zadku tiež nie. Pokoj a pohodu mi narušili len dvaja turisti, ktorých som stretla a utešila ich, že čo nevidieť, budú pri plese. No, len si to predstavte: Máte dojem, že okrem Božieho sídla, kopy hôr, kamenia a piskotu svišťov (lebo čo inšie tam mohlo pišťať?) niet na svete nikoho a ničoho a odrazu vám rovno spod nôh vykuknú ľudia. Medzitým totiž moje plešinky zmizli.

A zas som bola sama, len s neviditeľnými svišťami v pätách. Začala som byť smädná, ale voda? Nuž, mala som v ten deň veľkú Božiu ochranu. Kamenný chodník už tvorili menšie balvany, už aj strmina začala byť menšia, ba, približovalo sa ku mne (alebo ja k nemu?) aj čosi zelené a vtedy mi preťal cestu jarček vody. Nádhernej, krištáľovo čistej, akurát tak nabrať do rúk a napiť sa. Nuž ale, piť len tak, z potôčika? Odolala som. Kráčala som opatrne ďalej a o pár metrov nižšie opäť potôčik vody a teraz som už neodolala. – Keď neublíži svišťom a kamzíkom, hádam ani mne nie, – hútam si. Musím povedať, že chutnejšiu vodu som jakživ nepila, ako túto, stekajúcu z prekrásnych majestátnych tatranských štítov. A svišťom s kamzíkmi iste veľa z nej neubudlo. Opatrne idem ďalej a už sa dostávam k prvej zeleni. Kosodrevina! Juj, či som sa jej len potešila!

Po niekoľkých ďalších krokoch zisťujem, že sa začína mračiť. Slniečko sem-tam ešte vykukne, ale hneď sa aj schová. Svište už nepočuť, zato ma predbehla akási rodinka s chlapcom. Tak predsa sú tu aj nejakí ľudia! Kráčam ďalej za nimi, keď vtom začne poprchávať. Neďaleko predo mnou je prvý vysoký smrek (či iný ihličnan?) a pod ním je schovanaá rodinka, čo ma predbehla. Poponáhľala som sa, aby som sa aj ja tam schovala. Dúfala som, že sa od nich dozviem, ako ďaleko je ešte k vodopádom, ale beda! Pod stromom znela rýdza nemčina a moje znalosti nemčiny už dávno zapadli prachom, takže sme sa na seba len usmievali. Našťastie, z neba spadlo len pár kvapiek, takže sme o pár minút mohli pokračovať v ceste vystlanej stále riadnym kamením.

Nad božou prírodou sa zbiehalo čoraz viac mrakov a aj keď ešte nepršalo, bolo zrejmé, že tony vody sú už-už na spadnutie. Popri ceste sa zjavila lavička, ale neopovážila som sa sadnúť si a odpočinúť, lebo neviem, či by som dokázala potom vstať a ísť ďalej. Vtom som prišla na „križovatku“. Smerovka ukazovala bokom smer vodopády.

Zastala som a uvažovala: – Mojich už nedobehnem, sem sa sotva vrátim, dažďu nohy nezastavím, bola by som hlúpa, keď som už raz tu, nepozrieť si naše krásne Roháčske vodopády! – Tak som odbočila z cesty, prišla k vodopádom a niekoľko minút som ich počúvala, obzerala a zbožne obdivovala. Sú prekrásne!

Napokon som sa zvrtla a odchádzala. Cesta síce samý ostrý kameň, ale už vôbec nie strmá. Tak som, opatrne našľapujúc na moje úplne nespoľahlivé členky, vykročila a ani som si veľmi nevšímala, že sú tam už kde-tu aj lavičky. Konečne som uvidela vyasfaltované parkovisko, na ktoré som po chvíli prišla. Keby mi niekto vykladal, že nevedel ísť po asfaltovej ceste, tak ho asi vysmejem. Teraz môžem vysmiať seba samu, lebo ja som po tej túre na skalách po asfalte nevedela kráčať. Nezastala som, len som spomalila, ale trvalo hádam aj štvrť hodiny, kým som si zvykla na rovnú plochu a dokázala bez problémov po nej ísť.

Z parkoviska, ktoré už bolo takmer prázdne (len dve autá našepkávali, že ešte tam niekto v tých vrchoch je), som pomaly vyšla do kopčeka a ocitla som sa konečne na riadnej ceste. Vedela som, že na chatu je to po ceste ešte asi tri kilometre, väčšinou z kopca. Tak som sa pustila domov, do bezpečia. Nemohla som sa nikde zastaviť, ani si oddýchnuť, lebo som už bola taká vyčerpaná, že asi by som už ďalej nedokázala ísť.

Medzitým sa úplne zamračilo, ale nielen to. Začala normálna, poriadna letná búrka. Len jeden raz som zastala a obzrela sa na vysoké tatranské štíty, ktoré som už opúšťala. Takú strašnú, hroziacu prírodu som ešte nikdy nevidela. Čierňava zahalila takmer všetky štíty, blesky pretínali oblohu jeden za druhým, hromy boli také silné a rachotili tak rýchlo za sebou, že dodnes ďakujem Bohu, že ma vtedy ochránil pred všetkým zlým. Dúfala som len, že deti a muž sú už v bezpečí chaty.

Tie tony vody sa začali liať a mne ani na rozum neprišiel nejaký pršiplášť. Voda bola takmer ľadová a ja som sa cítila ako pod najprudšou sprchou. Stále som išla, plná strachu, že ako sa pohybujem, stávam sa dobrým terčom pre neustále blesky. Uvedomovala som si, že mám na tele zopár kovových predmetov, mimoriadne dobrých vodičov (akoby som ja sama, opršaná od hlavy po päty, nebola výborným elektrickým vodičom!). Aspoň tie odstrániť z tela (a odvrátiť myseľ od okolitej hrôzy)! Tak som si stiahla prsteň, vybrala náušnice, zaviazala ich do vreckovky (samozrejme už mokrej, ako všetko na mne), vreckovku som si dala do rukáva svetra, rukáv som zaviazala na uzol a sveter som si opásala okolo pása tak, aby sa mi kov nenachádzal priamo na tele. To všetko pri chôdzi, hoci pomalšej.

Poctivo som šliapala, až som prišla medzi ľudí. Zastávka autobusu! Krytá čakáreň, ľudia v nej schovaní, ale ja som kráčala ďalej. O chvíľu som prišla na križovatku, ďalšia čakáreň zaplnená ľuďmi, ale ja som, sprevádzaná stále besnejúcou búrkou a ich udivenými pohľadmi, len zabočila do kopca a poďho k chate na Zverovke. Chata bola už predo mnou, oproti sídlo Horskej služby, ale ja som išla ďalej, do nášho dočasného domova – do našej malej chatky. Dobehol ma syn s kľúčom, celá skupina ma z chaty sledovala, všetci si uľahčene vydýchli, keď ma zbadali prichádzať, ale najviac odľahlo mojim najdrahším, keď ma videli tak neohrozene kráčať z našej prechádzky.

Syn mi odomkol chatku, doniesol uterák do vchodových dverí a handru, na ktorej som stála, kým som sa vyzliekala, lebo zo mňa tieklo, ako keby som ja bola sprchou. Všetko šatstvo skončilo v umývadle (bolo hneď pri dverách), trampky plné vody tiež. Okamžite som sa prezliekla do nočnej košele, vlasy zabalila do šatky a strčila sa do postele, aby som sa zohriala.

Keď prestalo pršať, deti, celé šťastné, mi doniesli špeciálne pre mňa pripravený obed – chlieb s maslom a salámou, muž mi navaril čaj a do večera som sa hriala v posteli presvedčená, že po takom studenom kúpeli určite budem prechladnutá. Namôjveru, večer som bola čerstvá ako rybička a nijaké nachladnutie sa nekonalo. Aká strašná búrka to bola, sme sa dozvedeli na druhý deň, keď horská služba zniesla z Baníkovho štítu telo turistu, ktorého tam zabil blesk. Dodnes považujem za malý zázrak, že som sa z tej „prechádzky“ vrátila celá, živá a zdravá. Vďaka Bohu za to.

Dovolenka sa nám vydarila a po rokoch máme stále pocit, že bola najkrajšia, akú sme kedy prežili.

Veľký Krtíš 24. marca 1999