Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 41. časť
My starší radi spomíname na svoje detské roky, ale aj na detstvo našich potomkov. V polovici 70. rokov sme si prenajali kúsok poľa na zeleninu v susednom mestečku. Šťastiu a radosti nebolo konca!
Priam slávnostné okamihy sme prežívali, keď sme ta v lete chodievali s našimi synmi, vraveli – na pole. Išlo sa od stomatológie krížom cez roľu (dnes na nej stojí sídlisko Stred II), potom hore po poľnej ceste popri vodojeme cez líniu zničených bunkrov (dnes záhradkárska osada). Čoskoro sme sa odrazili napravo do Dúbravy. Všade les, čistinky, lúky a chodníčky.Také sú len v raji… Keď sme vyšli pri starom zabudnutom laze, odtiaľ na pole bolo už na dohodenie kameňom.
Leto v onom roku bolo priam ideálne – príroda ako v rozprávke. Veru, bolo sa na čo pozerať a čím sa nadchýnať. Všade vôňa tráv a kvetov, spev vtáctva, cvrlikanie lúčnych koníkov, vlnenie obilia v letnom vánku, teplo a pohoda. Často bolo treba utekať pred búrkou, inokedy prekonávať hlboké strže, až mrazilo od napätia, či sa nezrútime dolu. Cestou sme si rozprávali rozprávky a rôzne príbehy. Šťastné chvíle sme vtedy prežívali, možno aj vďaka tomu, že sme boli mladší a slúžilo nám zdravie… Môžem smelo povedať, že čas detstva našich detí patrí medzi najkrajšie kapitoly v našom živote.
Pamätám sa, ako sme nosili domov uhorky, dokonca aj v školských aktovkách. Náklad bol ťažký, nabité aktovky rezali ramená, omínali chrbát, a chlapci predsa vydržali. Obdivoval som ich… Lagani v mestečku sa priam čudovali:
– Veď sú prázdniny, a oni chodia s taškami na chrbtoch!…
Často nepatrná maličkosť úplne vygumuje mnohé starosti a protivenstvá bytia.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.