Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 46. časť
Keď som študoval v hlavnom meste, rád som v nedeľu, ako som bol navyknutý z domu, zablúdil aj do kostola, čo vtedy, a navyše v novom prostredí, nebolo bez rizika. Ale aj tak mi to nedalo, hlavne potom, ako som objavil celkom malý, takmer skrytý kostolík sv. Cyrila a Metoda neďaleko železničnej stanice. Počúvať v kostole omšu a v slovenskom jazyku, to bol pre mňa nevšedný zážitok, doslova malý zázrak.
Mimochodom, moja babka ovládala veľké množstvo slovenských náboženských piesní. Spievala ich aj moja mama, ba mnoho z nich naučila aj mňa. Taká bola u nás rodinná tradícia.
Pobožnosť sa začala. Veriaci spievali známe piesne, chcel som sa aj ja pridať, lenže – chyba lávky – akosi som sa nemohol chytiť. Babkine piesne totiž nesedeli ani textovo, ani melodicky s tými, ktoré sa počas omší spievali v slovenských kostoloch. Až neskôr som pochopil, že šlo o piesne ešte spred úpravy Jednotného katolíckeho spevníka…
A čo bolo dôležité, pán farár mával nádherné kázne. Poučenie i povzbudenie. Veľmi silno mi zarezonovali v duši slová jednej z nich:
– Tak či tak, my veriaci, nemôžeme nič stratiť. Lebo ak Boh neexistuje, ako nás presviedčajú, o nič neprichádzame tým, že žijeme statočne, podľa Jeho prikázaní. Ale ak Boh existuje, získame Božie kráľovstvo.
Balzam na dušu. V živote som na všeličo stihol zabudnúť, no uvedenú myšlienku mi ani neúprosný čas dosiaľ nevyresetoval.
– Vždy rob ľuďom dobre. Dobré skutky sú schodmi do neba!
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.