jan 242021
 

Jeden by si nepomyslel, že 13 rokov po ukončení pedagogického štúdia v Banskej Bystrici sa ešte niekedy bude zaoberať prípravou na skúšku z predmetu pedagogika. Ak si ale mal rozšíriť kvalifikáciu aj na vyučovanie informatiky pre II. stupeň základnej školy (a tiež stredné školy), musel štúdium ukončiť aj štátnicou z tohto nie veľmi zaujímavého a dosť nepopulárneho predmetu…

12. január 2006. Po vyše dvoch rokoch mám už za sebou úspešnú skúšku z informatiky a podobne úspešne obhájenú aj záverečnú prácu, nuž teda pochodujem na poslednú skúšku, štátnu skúšku z pedagogiky.

Nebolo to ľahké štúdium. Po celotýždennej práci v škole skákať v piatok poobede do auta (vtedy už smiešneho Trabanta), či bežať na autobus, vypracúvať úlohy hlboko do noci, popri nežičlivom prostredí u nás v škole prežívať stresy aj pred skúškami a to ešte popri starostlivosti o rodinu s malým dieťaťom, dnes až neskutočné…

Ako som skončil štúdium učiteľstva pre I. stupeň ZŠ v Banskej Bystrici, pedagogiku som v podstate nepotreboval. V hlave zostalo pár všeobecných informácií, niekoľko naštudovaných zaujímavostí z histórie a pocit, že to všetko sa dalo absolvovať oveľa efektívnejšie, pútavejšie (v spojení s praxou na školách), bez zbytočných fráz a často aj mlátenia prázdnej slamy. Niekto ju nazval aj pavedou, čo je už podľa mňa za čiarou. Nutné zlo, to skôr. Pedagogiku som si trochu oprášil iba v roku 2001, keď som sa zaoberal tvorbou učebníc a pre malé deti vytvoril učebnicu hry na klávesové nástroje (keyboard) pomocou očíslovaných prstov, bohužiaľ kvôli nedostatku času nevydanú. Odvtedy to zachraňovali už len Učiteľské noviny, pokým ešte existovali a sem-tam niečo zaujímavé zachytené cez internet či rozhlas…

Pri príprave na skúšku mi moje skriptá vtedy spred vyše dvadsiatich rokov nestačili, predsa aj tá pedagogika sa kamsi posunula, nuž najlepšou pomôckou mi bola kniha Všeobecná didaktika (vydanie asi z r. 1997), ktorú si v Nitre kúpila moja žena priamo od svojho učiteľa a jej autora, pána profesora Petláka. Kniha, ktorá ma zaujala ako jedna z mála odborných kníh venovaných pedagogike – zrozumiteľná, výstižná, prehľadná a dokonca až pútavá. Od mojej životnej družky som vedel, že pán profesor na hodinách často uvádzal príklady z praxe, čo ju vždy zaujalo a aj doma sme sa o tom po jej príchode rozprávali. Veď bol tiež učiteľom, dobre vedel, o čom rozpráva. Dnes, keď píšem túto spomienku, s potešením zisťujem, že knihu viackrát aktualizoval a jej posledné vydanie je z roku 2016.

Už len toto a je to za mnou, hovorím si v duchu. Všetky skúšky som robil na Fakulte prírodných vied v sídle univerzity, na tú poslednú idem do nového sídla Pedagogickej fakulty na Dražovskej ceste. Pozerám okolo seba po stiesnenej čudnej chodbe plnej študentov. Všetko mladí ľudia s mobilmi v rukách, mnohí aj so slúchadlami v ušiach. Tí najbližšie sediaci čakajú na skúšku podobne ako ja. Čudné, nijaké skriptá, papiere, nikto si nič neopakuje, nikto s nikým nedebatí, hľa, akási futuristická mobilpárty, a nie vysoká škola. Dvadsať rokov, a aký rozdiel!

Z nového prostredia som vždy neistý a keď som zistil, že v komisii sedia mne neznámi ľudia, nebolo mi ktovieako. Meno predsedu komisie mi bolo síce povedomé, ale netušil som odkiaľ. Petlák, Petlák… Odkiaľ ja to meno poznám? – vŕtalo mi chvíľu v hlave, ale nevediac tento rébus vylúštiť, hodil som to za ňu. Veru až moja žena doma mi povedala, u koho som tú skúšku robil…

O chvíľu vchádzam dnu, ťahám otázku a s úľavou si sadám za papier. Pripravujem sa, snorím po pamäti – tu toto spomenúť, tu zas onô, tu ešte toto pridať, hentam tamto. Niečo ale škrípe. Dvihnem hlavu od papiera. Tí predo mnou akosi nepostupujú a tá, čo odpovedá, akoby jazyka nemala, všetko z nej treba páčiť. Nebyť blahovôle skúšajúceho muža s briadkou, už dávno by sa musela porúčať von. Chvíľu to sledujem v úžase – prísť takto nepripravená!!! Že mala vôbec odvahu, veď ani základné veci nevie! Radšej som sa vrátil k mojej otázke a prestal sa zaoberať trápnym divadlom.

Dlho trvala tá neodpoveď a ďalšie dejstvo som už chtiac-nechtiac musel sledovať, pretože som sa nudil. Opakovalo sa to isté, len s inou hlavnou hrdinkou. Aby to skúšajúci posunul inam, zo dvakrát sa na jej otázky dokonca opýtal mňa. Vedel som reagovať a aspoň to ho trochu uspokojilo.

Keď som prišiel na rad, moja odpoveď už bola len pokračovaním akoby začatého dialógu. Otázka, ktorú som si vytiahol bola iba jeho podkladom a skutočne výborne sme sa porozprávali. Veď bolo o čom, škola ma vždy zaujímala a v človeku, čo sedel oproti, som vycítil, že podobne ako mne, aj jemu je škola celým životom

Prekvapenie na mňa čakalo po odskúšaní posledného z nás. Zavolali nás všetkých dovnútra, aby nám oznámili výsledky: – Všetci ste skúšku úspešne absolvovali, ale nie so všetkými odpoveďami sme boli spokojní…

Pán profesor apeloval na mladých ľudí, že do prípravy bolo potrebné vložiť viac úsilia, že ich prístup nebol adekvátny dôležitosti skúšky a aby si vraj brali príklad zo mňa, učiteľa, ktorý popri svojej práci a množstve iných povinností sa na skúšku vynikajúco pripravil… Nechtiac som sa stal stredobodom záujmu ostatných, trochu zaskočený. Takto ma veru ešte nikto nepochválil…

Aspoň dodatočne ďakujem, pán profesor.

P.S. Knihu sme dnes so ženou v našej knižnici hľadali márne. Museli sme ju požičať komusi zábudlivému. Podobne ako tá na obrázku, i táto sa rozpadávala, nuž som ju dal kedysi zviazať do pekného čierneho koženkového obalu. Škoda jej. Asi si kúpime druhú, z toho posledného vydania.

A ešte k tým študentom. Učiteľské štúdium sa pokladá za najľahší spôsob získania vysokoškolského, radšej poviem titulu, a nie vzdelania. Vraj deviati študenti z desiatich do školy ani nenastúpia, nuž nečudo, že to vtedy tak vyzeralo a asi vyzerá i dnes, lebo školstvo ako systém zlyháva…

Foto: https://www.mestskakniznicabojnice.sk/katalog-knih/kniha.php?c=028863

Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.