Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 86. časť
Môj otec sa z času na čas vybral do dedín až za Beskydmi, kde mal dobrých známych. Najčastejšie brával so sebou aj mňa.
– Dvom sa nám pôjde veselšie a skôr nám ubehne cesta, – hovorieval.
Problém bol v tom, že bolo treba prejsť dlhú cestu, naviac zdolať tajomné beskydské lesné pásmo nazývané Bubonské.
Mal som vtedy asi desať rokov, nuž mama sa o mňa bála, že takú dlhú cestu peši nezvládnem a budú ma veľmi bolieť nohy… Ale prekonal som ďalekú a namáhavú túru, nohy ma vôbec neboleli. Odvtedy si verím, ba viem, že na svoje nohy sa môžem plne spoľahnúť.
Pamätám sa, že vtedy bolo slnečné nedeľné dopoludnie. Všade rozhostené velebné ticho a božský pokoj. Ani lístok na strome sa nepohol. Neskutočná atmosféra nás doslova povznášala a nabádala ďakovať Stvoriteľovi za prežívanú krásu a mier v dušiach.
Onedlho sme došli na malú čistinku, na ktorej roky rástol vysoký a statný smrek – dvojak. V medzere medzi kmeňmi dvojaka ľudia umiestnili sošku Panenky Márie – symbol ochrany pre všetkých putujúcich. Medzičasom však víchrica dvojak poškodila, jeden kmeň z neho odlomila. Udivilo nás zistenie, že soška ostala na svojom mieste, a nepoškodená. Prozreteľnosť nedopustila, aby jej dielo bolo spochybnené a znevážené… Zvláštny výjav vyvolal aj v nás hlboké dojatie.
– Chlapče, vždy ži statočne a čestne. Potom sa nemusíš ničoho báť. Bez božej vôle sa ti ani vlas na hlave neskriví, – uzavrel môj otec.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.