Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 48. časť
Zmieňoval som sa, že ešte ako študenti sme sa zúčastnili putovného cyklistického tábora k Baltickému moru. Dokonca dupľovane. Na obyčajných bicykloch.
Raz sme dorazili do malého zabudnutého mestečka na severe krajiny. Keďže sa nám na bicykloch objavili technické problémy, nutne sme potrebovali pomoc. Vedúci nariadil krátky oddych. So spolužiakom sme sa urýchlene rozbehli hľadať zámočnícku dielňu.
Hneď vo vedľajšej uličke sme naďabili nie na jednu, ale na celý rad zámočníckych dielničiek. Jedna vedľa druhej. Všetky rovnaké. Hotový div. A teraz do ktorej? Vybrali sme si dielňu hneď skraja. Ešte pred dielňou sme sa so spolužiakom dohodli, že budeme hovoriť po slovensky. Možno nás prednostne vybavia. Vojdeme dnu, hovoríme, že sme študenti, ideme k moru na bicykloch a máme menšie technické problémy, či by nám pán majster nepomohol. Pán majster sa veľmi ochotne ihneď pustil do roboty.
Keď prichádzali ďalší zákazníci, všetkým vehementne vysvetľoval, že má veľa roboty, nestačí, navyše má v dielni dvoch Čechov – tak vtedy Poliaci nazývali všetkých občanov Česko-Slovenska. Pán majster bol na zákazníkov „zo zahraničia“ očividne veľmi hrdý, a nezabudol to pred susedmi náležite zdôrazniť. O chvíľu boli kolesá ako nové, dokonca pán majster nám, ako študentom, ktorí navštívili práve jeho dielňu, urobil aj cenu. Všetci sme boli spokojní.
U nás by sa podobná scéna ani vtedy, ani v neskorších rokoch nemohla odohrať. Poliaci si kontinuitu živnostenského podnikania ani za socializmu neprerušili, ako sa to stalo u nás. Keď po roku 1989 nastali zmeny, Poliaci boli na nové podmienky pripravení, nás nemilo zaskočili.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.