Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 15. časť
Spomenul som už naše prázdninové putovné cyklistické tábory. Tentoraz naším cieľom bolo predovšetkým Baltické more a metropola krajiny, Varšava.
Po nekonečne dlhých a namáhavých dňoch sme konečne dorazili do Gdańska. Už zďaleka sme cítili vôňu mora i pach prístavu. Boli sme unavení, ale šťastní, že máme za sebou 800 kilometrov, bez prestávky, a to na obyčajných bicykloch. Bicykel s prehadzovačom mal iba náš vedúci. Ubytovali sme sa v škole neďaleko pláže.
Hneď na druhý deň ráno sme sa vybrali k moru. Už nami lomcovala nedočkavosť. Tešili sme sa, veď ešte nikto z nás nikdy naživo more nevidel. Iba ak na obrázku. Keď sme prišli na breh mora, všetko bolo pre nás nové, zvláštne a neobyčajné: morské pobrežie, piesočné pláže, kde-tu riedka tráva, šum morských vĺn, slaná voda, severné slnko, ktoré, tak sa nám videlo, hrialo o čosi skromnejšie než u nás doma.
Našu pozornosť napokon zaujali morské vlny. Nemohli sme od nich oči odtrhnúť. Dlho sme ich pozorovali. Náš obdiv si zaslúžili svojou neúnavnosťou a vytrvalosťou. Čoskoro sme ale zistili, že zakaždým sú iné a ani jedna nie je rovnaká…
Hrali sme sa s nimi – písali a kreslili sme si do piesku a vlny nám všetko statočne zmývali a zotierali…
– To by bol týždenník! Závidel by nám ho aj minister školstva, – smiali sme sa.
Keď sme si mora, vĺn, kúpania i zábavy do sýtosti užili, ľahli sme si do teplého piesku. Šum mora nás uspával. A o malú chvíľku sme už všetci spali ako zabití. Únava spravila svoje.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.