Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 18. časť
Ráno som sa náhlil do práce. Pred vedľajším panelákom som náhodou stretol postávajúceho suseda.
– Do roboty, sused, do roboty?
– Áno, – odpovedám, – ponáhľam sa, dnes mám veľmi ťažký a rušný deň.
– Či vám závidím, – sused na to, – vy máte aspoň prácu, máte čo robiť, ale ja sa celý deň tak hrozne nudím!
Sused mi celý deň neschádzal z mysle. Prišiel o prácu, záhradu za mestom dávno predal, nemá nijaké koníčky, ani záujmy, nič ho nebaví. Zabíja čas. Navyše ho už nikto nepotrebuje, nikoho nezaujíma. Prosto, človek na odpis, stratil totiž svoju podstatu. Čosi ako strom, ktorému surovo odsekli korene. Chápem nešťastného suseda, že mi závidí robotu, dokonca aj tie naháňačky, ktoré ma v nej dnes čakajú.
Hlavne mladším ľuďom je dosť ťažké vysvetliť, a im zas pochopiť, že zmysel a cenu nášmu životu dáva nie zábava, ale len a len práca.
A dnes? Zas plačú tí, čo mali plesať, …
Šikovne zásluh nakradli si jedni
a druhí miliónov.
Zas bránu k biede odomkli si biedni,
čo štrngali si kľúčmi: „To je ono!“ (Ľ. Feldek)
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.