Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 83. časť
Môj dedo bol ešte za Uhorska účastníkom volieb do uhorského snemu a stal sa nevdojak svedkom vtedajších volebných praktík a scén. Videl, ako naši ľudia, Slováci, za pálenku boli ochotní odovzdávať svoje hlasy v prospech cudzích, teda proti vlastným. Opilecké výjavy ním tak mocne otriasli, že mu do konca života rezonovali ako výstraha:
– Synovia moji, nikdy sa nechytajte pohárika! Kým sa ho nechytíte, nemajú vás!
Keď som bol žiakom základnej školy, otec mi neraz kládol na srdce dedovu skúsenosť. Priznám sa, vtedy som tomu veľmi nerozumel. Nešlo mi do hlavy, ako by ma mohli mať či nemať. Až neskôr, v zamestnaní som dostal vedúceho, s ktorým sme si nijako nepadli do oka. Pravda rada oči kole. Nuž najradšej by ma videl v horúcom pekle.
Jedného dňa vošiel do miestnosti, kde sme sa zdržiavali a začal mávať nad hlavou päťstokorunovou bankovkou:
– Každému ju vyplatím, kto, – ako mňa, – naučí piť…
Vtedy som pochopil a hlboko precítil dedovo memento. Vďaka, dedo! Ani mňa nedostali!
– Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili, – pripomína americký spisovateľ španielskeho pôvodu Georg Santayana.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.