Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)… 35. časť
Môj otec, jednoduchý roľník, mal veľkú záľubu v knihách. Cez zimné mesiace čítal, často nahlas, aj nám ostatným. Mamku čítané slovo i prečítané príbehy doslova nadchýnali. Celé týždne z nich žila. Ale necitliví susedia sa otcovi posmievali, že sa načisto zbláznil, vraj sa mu od čítania pomútilo v hlave atď. No on si podobné zlomyseľnosti nevšímal. Nerozumeli, a posmievali sa.
V minulosti nebolo u našich gazdov zvykom čítať odbornú literatúru. Vraj čo ich má kto učiť gazdovať. Otec so svojím susedom a bývalým spolužiakom tvorili aj v tomto smere výnimku. Keď sa mu dostala do rúk príručka Jána Dafčíka o poľnom hospodárstve, dočítal sa v nej malú zaujímavosť o pestovaní raže – že ju totiž neradno siať do čerstvo obrobenej pôdy, ani po zemiakoch, ako to robili naši roľníci, ale do pôdy už uľahnutej. Spolu so susedom objavenú novinku vyskúšali, a skutočne, nikto v celom okolí nemal takú raž, ale ani také úrody ako oni. Chýry sa o tom niesli. A trvalo roky, kým sa fígeľ prezradil.
Otcov príklad ma inšpiroval – velil aj mne byť o pol kroka pred ostatnými. Ale! „Nekoná múdro, kto prezrádza svoje plány!“ – upozorňuje Kniha kníh.
Iba otcovi vďačím za to, že ma naučil milovať knihy, odkrývať v nich poklady, ktoré mi spestrovali život, ba nachádzať v nich priateľov, ktorých som nie vždy stretával medzi súputníkmi.
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.