18. 4. 2024, futbalový štadión vo Veľkom Krtíši
Po dvoch neúspešných okresných turnajoch vo vybíjanej a florbale, kedy sme skončili zahanbujúco poslední, som sa tentoraz vybral do Krtíša s mojimi jedenástimi modrými diablami na turnaj vo futbale. Nemal som veľké očakávania, ale v kútiku duše veril, že ak Pán Boh dá, aj motyka vystrelí…
Už pri nástupe pozerám – všetko šiestacke výšavy a uprostred, o hlavu, dve nižší, moji piataci, len s dvomi šiestakmi, Jankom a Damiánom. Síce dali na moje rady a po večeroch behom naberali kondičku, ale či to bude stačiť?
Deväť tímov, dve skupiny. V tej našej ešte krtíšska Dvojka, Nenince a Hrušov. Každý zápas bez prestávky 15 minút.
Ten prvý sme hrali s Nenincami a sprvu sa nám aj darilo – dali sme dva góly, ale Neninčania sa v polke zápasu rozbehali a do konca zápasu stihli vyrovnať. No, aspoň bod, hovorím si a povzbudzujem chlapcov, aby nevešali hlavy.
V druhom zápase sme ťahali s Dvojkou za kratší koniec a tá nás vyškolila trochu aj mojou vinou 3:0. Skúšal som totiž okrem overenej aj iné zostavy, aby si zahralo čo najviac chlapcov. Nálada pohasla a dalo mi veľa práce vysvetliť im, že nič nie je stratené a o postupe do štvrťfinále rozhodne posledný zápas v skupine, s Hrušovom. Ten prehral hneď prvý zápas s Dvojkou 6:1, s Nenincami 6:0 a nám neostávalo iné, len vyhrať nad ním čo najvyšším rozdielom.
Hneď na začiatku sme dostali gól a už som aj ja prestávall veriť. Vtedy sa nám ale začalo dariť. Do útoku som postavil Kerema s Filipom, na chvíľu aj Janka, stred držal neúnavný bojovník Peťo a v obrane sa striedali Leo s Erikom, Damián, či Zolo a Jakub. Zola v bráne vystriedal Nikolas a ten vychytal ešte aj muchy, čo leteli na našu bránu. Vyplatilo sa. Kerem bol neudržateľný a v tandeme s Filipom nastrieľali osem gólov.
Utekali sme sa pozrieť na výsledkovú listinu. Rozhodcovia pre istotu trikrát prerátali tabuľku. Pri rovnakom počte bodov s Nenincami sme dali o jeden gól viac a postúpili do boja o finále!
Chvíľu sme museli čakať na výsledky A skupiny, lebo tam bolo o jedno mužstvo viac, ale nakoniec bolo jasné, že sa stretneme s víťazom, zatiaľ neporazenou Jednotkou. „Nič to, chlapci, keby ste celý zapas čo len pred bránou sedeli a ani prstom nepohli, horší ako štvrtí nebudeme“, vysvetľujem im, „ale ak by sme vyhrali, môžeme byť vo finále a možno aj prví!“
Vrhli sa do zápasu ako skutoční diabli. Nič som už neskúšal, stavil všetko na jednu kartu, na osvedčenú a zohranú päticu – Kerem s Filipom útok, Peťo stred, Zolo obrana a Nikolas brána. A hneď sme aj dali gól! Lenže Filip ešte predtým skopol pred vlastnou bránou protihráča a kriesil ho tam k životu. Priznal faul a toto športové gesto ocenil aj rozhodca, ale gól neuznal.
Nestačil som sa diviť – mali sme jednu šancu za druhou. Vtedy sa ukázalo, že naša telesná nevýhoda je vlastne našou výhodou – malí, ale šibkí a rýchli preštrikovali obranou a ocitali sa nikým nebránení pred brankárom. Štyrikrát som omdlieval z premárnených striel – jedna letela nad bránu, iná vedľa a dve priamo do brankárových rúk. Nedáš, dostaneš a zápas sme nakoniec prehrali 3:0. Finále nám ušlo o vlások!!!
Trochu nás to mrzelo, ale všetko mal rozhodnúť boj o tretie miesto s Čebovcami, ktoré porazila Dvojka. Od toľkého rozčúlenia som aj fotiť zabudol, takže z posledných dvoch zápasov nemám ani obrázok, či videjko. Škoda…
Sprvu sa nám darilo a vyhrávali sme 4:0, dali nám síce gól, ale my sme dali ďalší. A vtedy to začalo – 5:2, 5:3 a hneď vzápätí 5:4! Nepomohol ani hviezdny zákrok Nikolasa, keď chytil nožničky hádam z piatich metrov. Skomplikoval to aj Peťo akousi nadávkou a musel si ísť oddýchnuť. Už som sa videl na ARE…
Pred nami posledná tretina zápasu. Do stredu som dal Marcela. Rozohralo sa, Marcel prihral Keremovi na ľavú čiaru. Revem ako zbláznený: „Kerem, poď, poď, poď!!!“ a ten umne potiahol popri čiare, obohral obrancu a prestrelil brankára – 6:4! Vzápätí sa malý Zolo kdesi v polke ihriska dostal k lopte, ešte som ho chcel okríknuť, aby sa stiahol do obrany, no našťastie som nestihol. Ako modrý blesk prekľučkoval stredom ihriska, všetkých poobchádzal a bolo 7:4. O chvíľu to isté zopakoval Marcel a poistil to Kerem na neuveriteľných 9:4! Spolu dal 15 gólov a bol by zaiste nekorunovaným kráľom strelcov.
Sme tretí!!! Tá radosť, ten rev! Ešte dlho ho bolo počuť z útrob štadióna, až všetci len hlavami krútili. Toľkú radosť už asi dávno nevideli.
Finále hrala Dvojka s Jednotkou a moja bývalá škola zvíťazila v závere zápasu o gól. Bol aj plač a veľké sklamanie – chlapcom z Jednotky dlho trvalo, kým prišli na slávnostné vyhodnotenie.
Vyhrali sme bronzový pohár, diplom a krásnu loptu Made in Pakistan. Dohodli sme sa, že s ňou budeme hrať iba my. Na druhý deň sme ju síce vyskúšali, ale ostala v ochrannej sieti pod plafónom telocvične, tak neviem, neviem…
Jediným fľakom na našom úspechu bolo, že niektorí už nestihli fajnový obed v škole (sviečkovú s knedlíkmi) a museli utekať na autobus. Ale čo už je to v porovnaní s tým, čo sme dokázali?!
Pierog
P.S. Článok vyšiel na webe školy a s menšími úpravami aj v okresnom týždenníku POKROK č. 20 dňa 13. mája 2024.
ALBUM
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.