Čabraď

Pondelky väčšinu z nás nenadchýnajú, ale na ten minulotýždňový, ešte septembrový, som sa tešil. Vyšliapli sme si so žiakmi na Čabraďský hrad, Turkami nezdolanú baštu Hontu…

Jesenný čas, ideálny na turistiku. Múch je pomenej a človek sa ani tak nepotí. Nad hlavami nám zápasí južné prúdenie vzduchu so severným, býva preto vetristo a viditeľnosť sa zlepšuje.

Moja žena spomínala, že na našej škole bývala kedysi pekná tradícia turistických pochodov na neďaleký Čabraďský hrad. Ako väčšina tradícií z čias socializmu, zakapala i táto. So žiakmi 1. stupňa sme sa pokúsili o jej obnovu.

Keď som sa sem presťahoval, jedna z mojich prvých vychádzok viedla práve na Čabraď. Ihneď ma zaujala veľkosť hradu a jeho fantastická priestorová dispozícia. Spolu s odľahlosťou miesta je jeho návšteva určená pre skutočných labužníkov. Hadie údolie pod hradom s lúkou dlhou zo dva-tri kilometre je tiež nádherou. V lete, večerom, za súmraku, vám pod nohami šuchoce aj pätoro hadov naraz. Ideálna stanovačka (so ženou sme si to odskúšali). Neďaleká riečka Litava je čistučká, civilizácia to tu nepoznačila krvavou stopou, jesto sa kde umyť i nohy omočiť. Údolie malo byť asi v 70-tych rokoch zaplavené (to by bola paráda preháňať sa na člne k ostrovu s hrdo sa vypínajúcou zrúcaninou), zostali tam už len vrty chrliace spod zeme teplú vodu. Pri jednom sme sa sprchovávali. To vám bola sprcha! Ledva sme sa na nohách udržali!

V našom okrese sa nachádza len jediný hrad – Modrý Kameň, pod ktorým som vyrastal. Čabraď, hoci je hneď za hranicou krtíšskeho okresu, som dovtedy nikdy nevidel. S Ľubom, ešte na gymnáziu, sme sem neraz chceli zájsť, ale nemotorizovaným a terénu neznalým nám to bolo ťažko. Neskôr z toho akosi zišlo.

Ak ste tu ešte neboli, možno stojí za povšimnutie niekoľko zaujímavostí:

1. Kedysi tu bolo sídlo Hontianskej župy,
2. hrad vďaka svojej výhodnej polohe odolal tureckému obliehaniu,
3. hrad dal vypáliť jeho vlastný majiteľ.

Dnes môže návštevník obdivovať najmä jeho prekrásnu polohu na strmom brale vymodelovanom riečkou Litavou obtekajúcou ho z jeho troch strán. Strategicky nedostižná poloha sa podpísala aj pod jeho opevnenie a rekonštrukciu v 16. storočí, kedy sa Uhorsko scvrklo na územie dnešného Slovenska a hrozil jeho zánik. Hrad sa stal súčasřou južnej obrannej línie spolu s okolitými pevnosťami Drégeľ, Bzovík, Modrý Kameň, Fiľakovo, Hajnáčka… Turci Čabraď nepokorili, museli si hľadať schodnejšie cestičky k banským mestám v srdci Slovenska. Napriek tomu, že sa im to miestami darilo (padlo Fiľakovo, Modrý Kameň, západné Slovensko si podmanili skoro celé), vedomie, že za chrbtom majú nepriateľa, značilo ak nie prehru, tak určite nerozhodný stav.

Nepomáhala ani taktika založená na podpore zradcov z radov uhorskej šľachty (Bočkaj a spol.), rozhodli sa preto patovú situáciu vyriešiť dobytím Viedne. Tu si nakoniec vylámali zuby a hnaní boli späť na Balkán.

150-ročné súžitie s Turkami bolo vyčerpávajúce aj pre nich samotných. Ani dobyté územie nebolo ľahké si udržať. Bojovalo sa aj počas prímeria. Dobyvateľom strpčoval život najmä parizánsky spôsob boja našich predkov, náhle prepady menej početných tureckých jednotiek túlajúcich sa krajom. Svojou šikovnosťou dokázali vybudovať úspešný varovný systém rozmiestnený po vysokých kopcoch chrániaci obyvateľov pred pustošivými nájazdmi Turkov.

Dokladom v našom kraji je vrch Stráž vypínajúci sa nad susednou obcou Vinica, z ktorého vidno veľkú časť Poiplia. Často však nepomohlo ani to a ľudia bezhlavo hľadali záchranu v lesoch alebo narýchlo vykopaných jamách a u nás dochovaných pieskovcových pivniciach. Boli to kruté časy, ktoré značne zdecimovali počet obyvateľstva na území našej vlasti, veď popri zahynuvších bojovníkoch skončilo asi 80-tisíc ľudí v tureckom otroctve. A to hovoríme o časoch, kedy sa odhad počtu obyvateľov na území Slovenska pohyboval okolo jedného milióna a počet pobitých bojovníkov cez 100-tisíc!

Otočme list. Hrad postupne strácal význam. Pomery sa len pomaly upokojovali – nastal odliv ľudí na juh Uhorska, na tzv. Dolnú zem, celé rodiny utekali pred zdieraním zo strany šľachty. Aj v našom kraji prekvitalo zbojníctvo (Šiša Pišta) ako odpoveď ľudí na kruté sociálne pomery. Za čias posledných Koháriovcov sa hrad užíval už iba príležitostne. Sídlom sa stal kaštieľ vo Svätom Antone, a hrad, rodové sídlo, nakoniec posledný Kohári, František, nechal r. 1812 podpáliť. Viac sa o histórii hradu dozviete na stránkach združenia Rondel, ktoré sa od r. 2000 snaží o obnovu niektorých častí hradu a jeho propagáciu vo verejnosti. Tam si možno pozrieť aj dobové zobrazenia tohto zaujímavého, no veľmi málo známeho hradu…

Dnes môžeme už len ľutovať, že sa hrad nezachoval v plnej svojej kráse. Bol by to rozhodne jeden z najkrajších hradov na Slovensku. Poskytuje nám však viac ako krásny pohľad na jeho neporušené múry – hrdosť na našich statočných predkov, pradedov, brániacich svoju otčinu v nevýslovne tvrdých, pre nich nekonečne dlhých časoch bojov a prenasledovania. Dnes si to ťažko čo i len v náznakoch predstaviť.

A čo deti? Občas pochodovali lesom, občas oddychovali, jedli, pili, na hrade sa zaujímali o históriu, sledovali výklad, kochali sa úchvatným pohľadom do údolia, páčilo sa im tam. Hlúposti sme riešiť nemuseli, nuž spokojnosř vládla všade. O druhej poobede sme už boli doma, uťahaní, ale šťastní.

Som rád, že sa táto akcia vydarila. Je hrozné pozorovať ten vzostup nezáujmu o všetko hodnotné a pretláčanie banalít na hlavné stránky novín či do televízie, ktorú sa už neoddá ani zapínať. Veru, len mizivé množstvo týchto detí hrad navštívilo už predtým (hoci ho majú „pod nosom“) a ešte menej ich o hrade i čo-to vedelo. A s tým učiteľ nemôže byť nikdy spokojný!

ALBUM