Koncoročné hodnotenie

Prázdniny. Sladké slovko pre uši žiaka i učiteľa. A hoci už začali, nedá mi neobzrieť sa za školským rokom, ktorý práve skončil…

Keď som sa prvýkrát dostal do triedy medzi prvákov, mal som z toho strach. Už na vysokej škole sme do podvedomia dostávali veľkú mieru zodpovednosti za ďalšie napredovanie žiaka v škole a aj v neskoršom živote, v priamej súvislosti so zvládnutím úloh prvého ročníka. Pamätám sa dokonca na výsledky výskumu, ktorý poukazoval na veľmi vysokú spojitosť úspešnosti žiaka v prvom a poslednom ročníku základnej školy. Ak má byť žiak úspešný v tom poslednom ročníku, treba na to vytvoriť podmienky už na samom začiatku jeho školovania.

Z hľadiska didaktiky sa v našej príprave nič nepodceňovalo, v každej predmetovej didaktike mal prvý ročník výrazný zástoj s poukazovaním na jeho špecifiká, požiadavky a nároky. Jednou z najdôležitejších bola didaktika začiatočného čítania a písania u pani PaedDr. Kompánovej, ktorá nás za ruku, ako malých prváčikov, nič neodpúšťajúc previedla celou problematikou. Nuž, takto psychicky nalomený som pred rokmi, hoci na inej škole, predstupoval pred tých najmenších.

Bol som už vetrom ošľahaný morský vlk brázdiaci štvrtý rok moria pedagogiky, ale čo všetko som sa musel za pochodu učiť a ako sa pripravovať, aby som bol ako-tak s výsledkami žiakov spokojný! Všetko úsilie sa mi ako bumerang vracalo vo vedomostiach detí, spokojnosti rodičov, riaditeľa školy a v osvojených návykoch v druhom ročníku, kedy deti už len pri mojom pohľade vedeli, čo treba. Potom som sa presťahoval do inej dediny.

Časom som získal rutinu aj tým, že som v prvom ročníku prebýval častejšie, ako inde. Mysleli si poniektorí, že mi tým „spríjemnia“ život, potrestajú ma. Opak bol pravdou, mnohí dnes už skoro dospelí mladí ľudia ma s úsmevom na tvári zdravia na ulici, v obchode – pripomínam im ich prvé krôčky na ceste k samostatnosti. A metodika? Tú som zvládol natoľko, že som si ju pri týchto, ale aj minulých prvákoch dokázal vychutnať.

Neučil som však všetky predmety, ostali mi matematika, slovenský jazyk, hudobná výchova a prírodoveda alias bývalá prvouka. Učil som aj informatickú výchovu a zvyšok úväzku boli hodiny informatiky a práce s počítačom na druhom stupni.

Títo prváci sú prví, na ktorých sa prejavuje školská reforma. Piataci alebo prváci na stredných školách mali skúsenosti aj s centralizovaným školským systémom, títo prváci už nie. Väčšina predmetov je daná ministerstvom, ale menšiu časť si predpisuje škola sama. Prezentovalo sa nám to aj tak, že ak by sa škola rozhodla pre výučbu predmetu štrikovanie, stačí jej napísať si osnovy, zhotoviť časovo-tematický plán a hurá na to! Už teraz sa mnohí tešia, čo všetko sa dostane do hláv našich žiakov – vraj, tak im treba!

Znepokojujúce debaty o šlabikároch som sledoval na internete už pred začiatkom školského roka. Mnohí si nevedeli predstaviť, ako budú učiť bez ich obľúbených šlabikárov od Virgovičovej či Štefekovej, ktoré sa ministerstvo rozhodlo nedotovať. Ostala už iba Lipka od Nemčíkovej, pre potreby žiakov ideálna a v porovnaní s ostatnými šlabikármi jednoznačná jednotka (od autorov tohto šlabikára viem, že si za vzor brali nemecký šlabikár).

Genialita tohto šlabikára spočíva v tom, že prvých desať hlások AMELIVUSOJ preberajú žiaci už v prípravnom období (prvých 4 až 5 týždňov), v tom čase píšu len prípravné cviky a tlačené tvary písmen. Potom sa začína odznovu, ale už s tým, že tieto hlásky dostávajú podobu písaných písmen. Aj slabší žiaci si ich dokážu osvojiť, je tu viac času, týchto desať hlások sa vlastne preberá dvakrát.
Problém nastane pri prechode na šlabikárové obdobie (nasleduje hneď za prípravným), kedy sa učia žiaci spájať hlásky do slabík, od analýzy prechádzame k syntéze hlások do väčších celkov – slabík a slov. Tu už toľko času nie je a aj rodičia by mali vedieť, že toto je kameň úrazu. Dieťaťu treba s tým doma pomôcť. Ak sa naučí slabikovať, je predpoklad, že sa neskôr naučí i plynulo čítať.

Tu (Fórum na stránkach Infoveku), som prezentoval niekoľko názorov na túto problematiku, bohužiaľ, môj pocit je ale ten, že nový šlabikár Lipka sa nevyrovná predošlej verzii spred cca štyroch rokov, kedy som učil prvákov naposledy. Texty boli menej pútavé, mnohé ma fascinovali svojou myšlienkovou banalitou, celkovo bolo textu menej, vyskytovali sa v ňom pomerne ťažké a málo frekventované slová, predošlý šlabikár mal tvrdú obálku, čo som na prvom stupni dlho-predlho nevidel, no najviac zo všetkého mi v ňom chýbali naše ľudové piesne.

Predtým tam boli texty asi pätnástich piesní, ktoré sme s obľubou spievavali, naraz ich niet. Dôvod sa ani v dobe internetu nedozvieme, možno iba hádať. Tipujem, že mnohé najmä mladé učiteľky si s tým nevedeli rady – melódiu piesne nepoznali, bol tam totiž iba text. Najskôr sa to preskočilo a hotovo. Škoda, veľká škoda. Často sme piesne spievali aj uprostred hodín, spestrovali nám vyučovanie čítania a ja som predpokladal, že ich bude v novej verzii Lipky ešte viac. Tým by boli deti nútené viac čítať texty piesní, viac by totiž zabúdali. Neraz sme prespievali celý šlabikár a veru spievali sme o dušu spasenú. Úfam sa, že tieto riadky si prečíta aj pani Nemčíková a vráti sa k pôvodnej verzii.

Veľa píšem o všeobecných problémoch, skonkrétnim to. Všetci moji žiaci sa naučili čítať, písať i počítať. Trívium. Všetci budú druháci. Veľmi ich bavila matematika a informatika (s blbým názvom informatická výchova), zapojili sme sa do speváckej súťaže Slávik Slovenska, prečítali knihu S dievčiskom sa nehráme od Nataše Tanskej a prvú knihu od Gabriely Futovej Dokonalá Klára zakúpenú z peňazí rodičov si už dočítajú doma. Plánoval som viac detí zaangažovať aj do projektu Multimediálna čítanka, kvôli mojim zdravotným problémom na konci roka to už nevyšlo. Aspoň syn to zachránil svojou Dierou.

Bol to rok vcelku úspešný, hoci som sedel na dvoch stoličkách a viacero predmetov mi v triede učili kolegovia. Opakovane sa presviedčam, že je to pre deti pomerne stresujúce, z bezpečnostného hľadiska nedostatočné, z hľadiska adaptačného úplne nevhodné a systém striedania učiteľov neumožňuje uplatňovať medzipredmetové vzťahy na tej úrovni, ako keď si všetko organizuje a učí jeden učiteľ. Mne z relaxačných predmetov ostala len hudobná výchova, šiel som na doraz celý rok. Ale čo koho do toho!

Tento rok mi nadlho ostane v pamäti tým, že som dokázal zbaviť problémov dieťa, ktoré po psychickej traume v rodine nekomunikovalo ani v kolektíve detí. To bola moja medaila za tento školský rok, môj najväčší úspech…