pierog.org
Úvod .:. Najčítanejšie .:. Rubriky .:. Ankety .:. Na stiahnutie .:. Odkazy   

Novinky
10.09.2018: Zmena databázy a zvýšenie bezpečnosti
Stránky bežia od septembra na novej databáze a zároveň sa zvýšila ich bezpečnosť použitím SSL certifikátu prechodom na šifrovaný protokol HTTPS.

Anketa
Nedeľnú rozprávku na Regine:

počúvam často (594 hl.)
 
počúvam občas (271 hl.)
 
nepočúvam (221 hl.)
 
nezaujíma ma to (231 hl.)
 
neviem, čo je Regina (273 hl.)
 

Celkovo hlasovalo: 1590


Tvorba
Piesok (514 kB)
Kamienky (778 kB)
Kameň a tráva (891 kB)

Úvod
Používaním týchto stránok súhlasíte s využitím súborov cookies...............................Kontakt:

Mama

* Ani jablko, ale ja áno

Vydané dňa 22. 02. 2009

Ako vysokoškoláčka som v Bratislave bývala v internáte na Horskom parku.

Vtedy tam chodil jeden trolejbus, ktorý odchádzal od Národného divadla. Jedenástka. Dostať sa v niektorých hodinách dovnútra, bolo takmer nemožné. Raz popoludní sa mi to podarilo.
Celý trolejbus bol napchatý na prasknutie, stáli sme jeden druhému takmer na nohách. Držať som sa nemala kde, lebo medzi mnou a každým sedadlom boli tak dvaja - traja ľudia a na žrde, tyče a podobné zariadenia kvôli ľuďom, ktorí stáli okolo mňa, som nedočiahla, ani som ich len nevidela. V tom stisku by nielen že jablko nespadlo na zem, ale ani špendlík by neskončil nikde inde, len v niečích šatách. V ruke som ešte k tomu zvierala krásnu, plnú červenú tašku. Išli sme po ulici Červenej armády, keď sa vtom čosi stalo pred trolejbusom a šofér prudko skočil na brzdu.
Všetci sme potvrdili zákon zotrvačnosti a leteli sme k šoférovi. Všetci okrem mňa zostali stáť na svojich nohách. Ja som totiž letela, letela a letela... až kým som neležala na zemi medzi sedadlami. Zle vravím. Ležala som medzi nohami. Celým lesom nôh. Trolejbus stál a ja som ležala. Chcela som vstať, ale ako? Ktorej nohy sa mám chytiť, komu šmátrať po stehnách, aby som sa dokázala postaviť na vlastné nohy? Už sme sa takmer znovu pohýnali, keď komusi svitlo, že mu na nohách čosi leží, čo tam dovtedy nebolo a láskavo pozrel tým smerom. Keď uvidel človeka v sukni a ešte neschopného pohybu, uľútostilo sa dotyčnému (nevedno, či mňa, či svojich nôh) a podal mi ruku. Ťahajúc ma nahor, prosil okolostojacich, aby mi uvoľnili miesto. Také začudované pohľady málokto uvidí, ako som videla ja, keď som konečne - už s podporou viacerých okolostojacich - aj ja stála na vlastných a oslobodzovala si tašku zo zovretia okolitých nôh. A tak odvtedy viem: Kde nedokáže padnúť ani jablko, tam určite padnem ja.

Veľký Krtíš 19. mája 1998

[Akt. známka: 1,00 / Počet hlasov: 2] 1 2 3 4 5
Autor: Emma Pierogová | Informačný e-mailVytlačiť článok

Vstup
Užívateľské meno:

Heslo:



Registrácia

Fotogaléria






© Anton Pierog, 2008
Vytvorené pomocou phpRS - bezplatného redakčného systému