pierog.org
Úvod .:. Najčítanejšie .:. Rubriky .:. Ankety .:. Na stiahnutie .:. Odkazy   

Novinky
10.09.2018: Zmena databázy a zvýšenie bezpečnosti
Stránky bežia od septembra na novej databáze a zároveň sa zvýšila ich bezpečnosť použitím SSL certifikátu prechodom na šifrovaný protokol HTTPS.

Anketa
Nedeľnú rozprávku na Regine:

počúvam často (801 hl.)
 
počúvam občas (522 hl.)
 
nepočúvam (376 hl.)
 
nezaujíma ma to (430 hl.)
 
neviem, čo je Regina (567 hl.)
 

Celkovo hlasovalo: 2696


Tvorba
Piesok (514 kB)
Kamienky (778 kB)
Kameň a tráva (891 kB)

Úvod
Používaním týchto stránok súhlasíte s využitím súborov cookies...............................Kontakt:

Zápisník

* Ako teľce

Vydané dňa 08. 11. 2009

Pred rokmi s kolegyňou, už dôchodkyňou, prichádzame ráno ku škole. Obiehajú nás hlúčiky detí. Zhon, pachtenie. "Tá dnešná mládež!" rozhorčuje sa kolegyňa zatrpknuto. "Ako teľce - ani pozdraviť sa to nevie!"...

Bitka O chvíľu sa jej ktorési z detí nahlas pozdraví, ona však ani perou nehne. Hm, myslím si, odo mňa by si druhýkrát pozdrav veru nepočula.
Sám som mal ako žiak takéto skúsenosti s učiteľmi. A vôbec - čo by si mal človek pomyslieť o takých, čo na pozdrav nikdy neodpovedajú? Skúsite to raz, dvakrát, trikrát a... vykašlete sa im na hlavu.
Zvyčajne sa všetko zovšeobecní, nahádže na mladé hlavy alebo nedbalú výchovu v rodine, ako to urobila moja kolegyňa z úvodu, na seba pozrie len málokto.
Keď som bol chlapec, v našom dome býval starý pán doktor. Nosil klobúk a čo bolo ešte nezvyklejšie, vždy mi odzdravil jeho dvihnutím a poklonou. On - pán doktor a oveľa starší odo mňa. Nedalo mi, musel som toho starého človeka pozdraviť a on si vždy s úsmevom nadvihol klobúk a uklonil sa. Ako v starom filme.
Počas mojich bystrických štúdií, nám naši učitelia kládli na srdce dôležitosť vzťahu učiteľ - žiak. Toho sa treba držať stále, nepoľavovať, hoci nie vždy je aj nálada, aj pokoj. Do pozdravu treba vložiť kus energie, aby žiak poznal, že vám nie je ľahostajný a pozdraviť hoci i prvý. Mne sa to osvedčuje a žiaci vedia, že ich pozdrav nebude nadarmo, nestratí sa. I na ulici vás potom radi pozdravia.
Dnes nie je kumšt stretnúť podobné typy ľudí, ktorým zaťažko padne i hlavu k vám natočiť. Večne namrzení, nespokojní, sklamaní zo seba, života aký žijú. Zazerajú, ani čo by ste im pol sveta ukradli, Nuž, takých treba poľutovať a vyhnúť sa im, aby vás svojou hlboko precítenou "láskou k ľuďom" nenakazili. Takisto nie je núdza o také pokrivené charaktery, ktoré vám ublížia, ubližujú celé roky i druhým, ale "pýtajú si" od vás pozdrav. Aj od takých treba bočiť, smrdia pokrytectvom, falošným záujmom, a špiniť dušu si predsa nebudete.
Stretnúť dnes človeka usmiateho, spokojného je vzácnosť. Keď na naše maturitné stretnutie pred piatimi rokmi zavítal spolužiak žijúci v Bruseli, spomínal, že keď vystúpi u nás z lietadla, hneď vie, že je na Slovensku. Nerozumeli sme celkom, na čo myslí. "Všade neochota, tváre bez úsmevu, mizerné služby. To nás charakterizuje najviac." Potvrdzujú to mnohí, ktorí zostávajú žiť trvalo v cudzine. Smutnou pravdou o Slovensku je skutočnosť, že inde sa žije ľahšie a aj lepšie, hoci i v dnešných časoch krízy.
My si sociálnu klímu u nás už často neuvedomujeme, nevnímame, necítime. Ale dolieha to na nás. Agresivita, pokrivené vzťahy, neprimerané reakcie. Ľudia bez práce, bez možnosti zmeniť prostredie, oddýchnuť si, roky dusení v jednom hrnci. To tu kedysi nebolo a už asi ani nebude...

[Akt. známka: 1,00 / Počet hlasov: 4] 1 2 3 4 5
Autor: Anton Pierog | Informačný e-mailVytlačiť článok

Vstup
Užívateľské meno:

Heslo:



Registrácia

Fotogaléria






© Anton Pierog, 2008
Vytvorené pomocou phpRS - bezplatného redakčného systému