Hodina hudobnej výchovy v piatom ročníku, práve spievame ktorúsi pieseň z matičného Zborníka slovenských piesní. Ktosi klope na dvere, vchádza, my ale spievame ďalej…
– Mohla by som poprosiť kľúčik od skrine? Potrebovala by som zopár výkresov, – obrátila sa na mňa s prosbou naša zástupkyňa.
– Samozrejme. Tento to je, – podávam jej svoje kľúče.
– Ďakujem. Pošlem ich po nejakom žiakovi.
– Dobre, – prikyvujem hlavou.
– Alebo… – otočila sa k triede s rukou na kľučke. – Roderika, poď so mnou!
Vzápätí sa za nimi zatvárajú dvere.
– Ktorú dáme? Ale bude to už posledná, – upozorňujem deti so spokojnosťou v hlase.
Zrazu akoby sa odtrhla lavína v Tatrách – taký krik a huriavk sa ozýval triedou, každý chcel niečo iné.
– Dosť! – zvyšujem hlas a čakám, kým hurhaj ustane. – Tomáš, ty vyber pesničku!
– Macejko, Macejko, – skoro bez rozmyslu podal návrh Tomáš.
– Strana?…
Spievajú radi a dobre, akási dávna náklonnosť tu sedáva v laviciach, spokojnosť a dobrá nálada vládnu medzi nami skoro stále. Majú stále v živej pamäti, keď som mal s nimi hudobnú výchovu ešte v druhom ročníku – i dnes mi to neraz pripomínajú s úsmevom na tvári. A aj pár dobrých hudobníkov – heligónkarov – tu medzitým vyrástlo, tí si hocikedy i v triede, len tak, sami pre ostatných, radi zamuzicírujú.
– Macejko, Macejko, ko, ko, ko, ko zahraj mi na tenko, ko, ko, ko, ko… – ozýva sa jednohlasne a keď po prvej slohe končí nahrávka z CD-čka, pokračujeme v speve bez sprievodu.
– Ééééééééééééééééééééééééééj! – ťahám zo päť sekúnd úvod refrénu a pritom taktujem rukou. Postupne zrýchľujem, no žiaci sa ma i tak držia ako prilepení, všetci sme vo vytržení, ani sme nepobadali, že sa Roderika vrátila.
– Viete, ako to počuť vo vedľajšej triede? – pýtam sa žiakov, keď sme dospievali, – Ôsmakom sa to veľmi páči, aj chémia im rýchlejšie ubieha.
– Ja som vás počula spievať až na konci chodby, – vraví Roderika.
– Ale sme spievali! – hovorím spokojne. – Musím vás všetkých pochváliť.
– Áno, bolo to veľmi pekné, – chváli nás aj Roderika.
– Viete čo? Mám nápad! – hovorím nadšene. – Zaspievajme túto pieseň ešte raz a keď vám kývnem, vybehneme von na chodbu a budeme počúvať, ako spievame.
– Aj ja by som to chcel počuť, – ozval sa ktorýsi.
– Aj ja, aj ja!… – ozýva sa postupne z mnohých hrdiel.
– A veru aj ja! Poďme teda spievať! – vravím žiakom bez zaváhania…
Boli by sme už vari aj začali, keď sa zrazu Adriánovi v hlave vyjasnilo: – Veď to sa nedá!!!
Naraz je ticho. Všetky oči sa upierajú na mňa s nemou otázkou, čo ja na to.
– A prečo nie? – pýtam sa zaskočeno-prekvapene.
– Lebo keď prestaneme spievať, už nás nebude počuť, – nedal sa Adrián zaskočiť mojou otázkou.
– Ale veď my budeme spievať! – vravím presvedčivo.
– Nie, to sa nedá, – pridávajú sa nesmelo i ostatní na stranu Adriána a kde-kto sa už i chichúňa.
– Ale dalo by sa to, – nedám sa ani ja a tvárim sa smrteľne vážne. – Len… Len by sme sa na chodbu museli dostať skôr, ako dozneje pieseň, museli by sme byť rýchlejší, ako zvuk… Zvuk sa šíri rýchlosťou 300 metrov za sekundu – to si nevymýšľam, to sa raz budete učiť na fyzike – ak by sme pri premiestňovaní sa na chodbu dosiahli vyššiu rýchlosť ako je rýchlosť zvuku, bolo by to možné.
Odpoveďou mi boli otvorené ústa i oči mojich poslucháčov, pochybnosti o tom, kto tu trpí na im neznámu chorobu…
Pospomínali sme toho ešte veľa – ako môžem jednoduchým počítaním sekúnd od zablysknutia po zvuk hromu vyrátať, ako ďaleko je búrka; mŕtveho turistu v roháčskom Smutnom sedle, ktorý si takto nepomohol; rady, ako sa správať počas búrky… Keď sme sa dostali k inštrumentácii hudobných skladieb, hlad po nevšedných zážitkoch bol na čas ukojený a pri počúvaní Smetanovej symfonickej básne Vltava nikto ani nehlesol.
Môj otec mi neraz pripomínal, že dobrá hodina je tá, na ktorej sa žiak cíti dobre. Mňa ešte dlho po hodine deti nechceli pustiť z triedy, stále mi mali čo povedať a ja dodnes neviem, či som namiesto zápisu učiva do triednej knihy nezapísal do nej nejakú kravinu…
Foto:
https://www.estav.cz/img/_/3678/3678anotace.jpg
Je nám ľúto, ale formulár pre pridávanie komentárov je momentálne uzatvorený.