Preťaženie

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 14. 01. 2012

Keď som bol malý, chcel som byť kozmonautom, ako väčšina mojich kamarátov. Dnes však neľutujem, že som sa ním nestal. Nie najlepšie totiž znášam preťaženie. A dnes by to bolo už i nemožné, lebo nejeden môj zúbok zdobí plomba...

Sojuz 24 Pred vari desiatimi rokmi bola najsledovanejšou reláciou televízna vedomostná súťaž Milionár, ktorú vysielala Markíza. Nečudo, hralo sa o peknú sumu, ktorá v každom kole narastala, až dosiahla 10 miliónov korún, na dnešnú menu asi 330 000 eur. V každom kole malo šancu hneď niekoľko súťažiacich, o napätie teda nebolo núdze.
Bola to dobrá relácia, mňa na nej zaujímalo psychologické pozadie, reakcie ľudí v procese rozhodovania a zvládanie napätia v záťažovej situácii. Niektorí si to dokázali vskutku pekne pohnojiť, často aj zlým vyhodnotením komentárov vynikajúceho moderátora relácie Martina Nikodýma.
Keď vybrali súťažiaceho, redaktor ho publiku stručne predstavil a položil mu zopár otázok, najmä preto, aby sa dotyčný osmelil a bol pred kamerou použiteľný.
Raz sa do kresla oproti Nikodýmovi posadil sebavedomý, asi dvadsaťročný mladík pracujúci v ktoromsi hypermarkete. Na otázku, prečo sa vlastne prihlásil do súťaže, šokujúco odpovedal, že chce vyhrať toľko, aby nemusel čo najdlhšie pracovať. Vtedy sa mi to vôbec nepáčilo, nevedel som pochopiť postoj tohto mladého človeka k svojmu životu.

Rôčky preleteli ako srny horou, po Milionárovi zľahla zem a televízie začali vybaľovať na svoje obrazovkové pulty čoraz stupídnejšie relácie typu reality show. Aj náš život sa značne zmenil a školstvo nebolo tiež nijakou výnimkou. Jednotné štátne školstvo sme rozbili, nezostal z neho kameň na kameni a na učiteľov sa ponakladalo, koľko sa dalo. A nakladá sa stále - čím ďalej, tým viac a viac a viac a viac. Suplujeme prácu školských psychológov, sociálnych pracovníkov, úradujeme ako nejeden profesionálny perohryz, vzdelávame sa, angažujeme v škole i mimo školy a keď príde deň V (výplatný), pýtame sa sami seba, či to preťažovanie vlastne stojí za to.
Dnes sa tomu mladému vôbec nečudujem, keď hneď v prvopočiatkoch svojej profesnej kariéry ako človek zarábajúci si sám na seba zistil, ako je žmýkaný až do morku kostí, a len za pár strieborných... Mohol byť inakším?
Dnes sa mi ten jeho postoj páči čoraz väčšmi - nebol pokrytcom, bol aspoň úprimný, hoci vtedy zo súťaže vypadol hneď na začiatku a naďalej sa musel živiť prácou svojich rúk. A možno už dávno "něco vykoumal" a smeje sa nám spoza mora takisto, ako kedysi nám, učiteľom, naša kolegyňa z Nitry, ktorá sa živila tvorbou webstránok a nevedela pochopiť, ako môžeme vstávať do školy na pol ôsmu...