Proč bychom se netěšili?

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 26. 12. 2011

Pozrieme sa do českých zemí - do Plzne. Jar roku 1990, oslavy 45. výročia oslobodenia mesta...

V rozhlase, vtedy ešte Československom, šla reportáž z osláv naživo. Prítomní boli aj zástupcovia americkej armády z neďalekej základne v Nemecku, ktorých sa podarilo dostať pred mikrofón a osloviť ich.
Keď už vari tretí vojak odpovedal na otázku plynulou češtinou, reportérovi to nedalo:
- Prepáčte, ale vaša čeština je výborná. Vy ste sa narodili v Čechách?
- Nie.
- Tak máte u nás nejakých príbuzných, alebo ste u nás študovali...
- Tiež nie.
- Ako je teda možné, že tak dobre rozprávate po česky? Mohli by ste nám to vysvetliť?
Vojak ochotne odpovedal:
- Viete, keď sme koncom minulého roka videli, aké zmeny sa u vás dejú, bolo nám jasné, že májové oslavy oslobodenia Plzne by mohli byť aj s našou účasťou. Veliteľ našej jednotky vybral niekoľko vojakov, aby sme sa za 3 mesiace naučili po česky a mohli dôstojne reprezentovať našu armádu...

Odvtedy som videl mnoho kníh s honosnými názvami typu: Po anglicky za tri mesiace, Angličtina rýchlo a ľahko..., mnohé z nich som držal v ruke, chodil do viacerých jazykoviek, najnovšie sa s inými zúfalcami pokúšam dosiahnuť úroveň B1 a neskôr B2, aby som mohol učiť anglický jazyk na I. stupni ZŠ... Neraz som si hlavu lámal nad tým, ako to tí chlapíci za taký krátky čas dokázali, a ja po rokoch stále nie. Tu som videl, že sa dá hovorová čeština (alias slovenčina) pri použití vhodnej metódy zvládnuť za pár mesiacov. Podobne to bude asi aj s angličtinou.
Keď beriem do úvahy všeobecný názor, že my ľahšie zvládneme angličtinu ako Angličania (tiež Američania) češtinu či slovenčinu, niekde je chyba. U nás sa to asi učí zle. Zoširoka, rozvláčne, stavia sa na gramatike, bifľovaní, a nie na živej reči. Chýba schopnosť reagovať na počuté, zato vieme, čo je to predprítomný čas, ako sa tvorí a kde používa... Plno zbytočnej teórie a prax skoro nulová. Nemohli aj nás najprv naučiť hovorový jazyk a potom nás ďalej zdokonaľovať hoci aj v oblasti jazykovej teórie? Asi nie. To by muselo byť v malých skupinách, každodenne, intenzívne a na úrovni... Z hľadiska potrieb vyučovania tých najmenších žiakov by bola ale potrebná práve tá živá reč, veľmi dobre osvojené konverzačné zručnosti...
A možno je to dané aj subjektom vzdelávania - tí chlapci mali okolo dvadsiatky a ja? Skoro päťdesiatročná stará opica, čo ma ani trochu neteší...