Výsledok

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 19. 03. 2010

Asi pred dvomi rokmi mi túto historku, vtedy ešte úplne čerstvý zážitok, rozprával kamarát z Horehronia, majster v jednej z tamojších strojárskych fabrík. Chytal sa pritom za hlavu, o chvíľu ňou zase neveriaco krútil...

Dostal na dielňu nového robotníka, plne kvalifikovaného, ktorý práve skončil učňovskú školu - maturanta v danom strojárskom odbore. Po vari týždni mu spísal pod seba počty kusov, ktoré dovtedy opracoval podľa jednotlivých zákaziek a poslal ho na dielňu, aby pripísal počet kusov z minulej pracovnej zmeny. Čísla, pekne zoradené pod seba, mal aj sčítať.
Robotník sa vráti a kamarát, dielenský majster zavalený papiermi, na pohľad vidí, že výsledok je chybný. Upozornil ho na chybu a papier mu vrátil, aby ho v jeho kancelárii, pred ním, aj opravil. Po chvíli má výsledok späť a opäť sa mu nevidí. Nepovedal však nič, robotníka poslal preč a súčet opravil sám. Pre istotu zašiel aj na dielňu preveriť si počet opracovaných výrobkov.
Takto si ho preklepol ešte vari zo dvakrát, pretože mu bolo len ťažko uveriť, že maturant!!! nevie sčítať zopár čísel. Zakaždým sa to skončilo rovnako - neúspešným pokusom nádejnej pracovnej sily o operáciu sčítania niekoľkých prirodzených čísel...
"Hľa, výsledok to civilizačného úsilia slovenskej školy! Sčitovať pod seba, teda písomne, učíme žiakov už na I. stupni," vravím mu s trochu hlúpym pocitom viny.
"To ma netrápi, to viem," vraví mi on na to, "horšie však bolo žiť s vedomím, že niekoho takého mám na dielni! Pri prvej príležitosti som sa ho zbavil, presunuli sme ho na inú prácu."
Môj priateľ sa ešte chvíľu jedovito vyjadroval na jeho adresu, potom sa ma pýta, ako je niečo také možné. Nešlo mu to nijakovsky do hlavy - roky robí majstra a s niečím podobným sa ešte nestretol.
"Podľa mňa budeš takýchto supermanov stretávať častejšie," vysvetľujem mu súčasnú situáciu na školách, "od roku 2002, kedy sa stali školy právne subjektívne, si žiakov aj náležite vážia, veď pre ne znamenajú peniažky, ktorých je čoraz menej. Koho by už len mohli zaujímať také hlúposti, akými sú ich (ne)vedomosti? Mnohé školy sú už ako smrť - berú všetko. Takto to dnes chodí. Vytvárame virtuálnu školu - veľa sa o nej hovorí, ale málo o jej reálnom fungovaní vie. Školy sa predháňajú v toľkých tzv. zaujímavých a pritom pseudoužitočných aktivitách, že na poriadnu prácu niet jednoducho času. Stačí si pozrieť ich webstránky, alebo nazrieť do Učiteľských novín. Vzniká povrchný a klamný dojem, že kvalita stúpa."
Prechádzam do úsmevu: "A povedz mi pravdu, koho dnes škola ešte zaujíma? Veď dve čísla ti sčíta aj najlacnejšia čínska kalkulačka, pravopis opraví počítač, tak o akých vedomostiach sa to tu vlastne rozprávame?"
"Je tu ešte jedna vec," neodpustil som si napokon, "v tomto systéme nebuď prekvapený, ak tohto nádejného snaživca raz dostaneš, vzhľadom na tvoj a jeho vek, za nadriadeného alebo aspoň kolegu. Nemá vari, rovnako ako ty, strojársku maturu?"
Môj kamarát na mňa zdesene pozerá - ako na práve priletivšieho Marťana a radšej rýchlo mení tému...

Malý dovetok:
Prešli dva roky a veľa sa na školách zmenilo. K lepšiemu nič. Máme len viac papierov po zborovniach a času čoraz menej - pre seba, svoje rodiny a aj svojich žiakov. Komu poďakovať?