Detská ozdravovňa v Ľubietovej

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 18. 12. 2009

Začal sa písať rok 1974, január, najväčšia zima. Stred Slovenska, Ľubietová. Mám sedem rokov, som neduživý a bývam často chorý. To bol dôvod, prečo som sa dostal na dva mesiace do tohto dnes už málokomu niečo hovoriaceho zariadenia...

Zväčšiť mapu
Áno, kedysi existovali aj takéto medicínske zariadenia. Boli zdarma, pre všetkých a dnes po nich nenájdete ani stopy, ak nerátame tie, kde si pobyt dieťaťa treba zaplatiť.
Ba predsa len niečo ostalo - ak nerátame budovu, ktorá dnes slúži na iné účely, u mňa by sa našla jedna pokrčená a natrhnutá spoločná fotografia od spolužiačky Ingy, tiež moja druhácka žiacka knižka, lebo aj tam sme mali školu a spomínam si i na pár nezabudnuteľných zážitkov...

Už cesta tam bola zaujímavá. Prvým ranným autobusom spolu s otcom a strýkom Ignácom do Zvolena a do Bystrice vari prvý raz vlakom. Tu nás strýko opustil, aby pokračoval ďalej do Jablonky. Dlhé vyčkávanie na autobus pri odbočke za Lučatínom, ktoré som si krátil pobehovaním po vyvýšenom peróne vlakovej stanice. Samotný príchod a vybaľovanie prikryla čierna tma zabudnutia.
Spal som tvrdo a ešte tvrdšie bolo ranné prebudenie. Pískli nám budíček a po hlavnej chodbe sa nieslo: "Rozcvička! Obliecť trenírky a tielka!"
Zažil som kadečo, ale tomu ránu sa doteraz nič nevyrovnalo. BOSÍ!!! a skoro nahí sme vybehli pred budovu do vari dvadsaťcentimetrového snehu! Myslel som, že sa mi ešte sníva. To nemôže byť pravda!, preľakane som uvažoval, ale nebol som schopný slova. Kázali nám obehnúť celú dlhokánsku budovu. Behával som rád, ale vtedy som podal určite jeden zo svojich najlepších bežeckých výkonov. Myslel som len na jediné - preč, rýchlo odtiaľto preč! a trielil som o dušu spasenú.
Ľubietová 1974 Mrzlo. Šmýkalo sa, potkýnali sme sa jeden o druhého, strkali sa navzájom, len aby sa nám ušla schodnejšia, vydupaná cestička a nemuseli sa brodiť snehom. Starší, siedmaci, si lakťami razili cestu vpred, bolo treba sa im vyhnúť. Tešil som sa, že vbehneme dnu a tento zlý sen skončí, ale kdeže! Na snehu bola ešte krátka rozcvička a až potom sme mohli na tento zážitok zabudnúť a kochať sa teplom vo vnútri. Nie však nadlho. Na druhý deň ráno bolo repete.
Niekoľkokrát, asi keď vonku ozaj pritúhalo, sme cvičili aj vo vestibule, ale to boli len výnimky. Na tieto svojrázne rozcvičky som si časom zvykol a postupne som badal, že si telo samo reguluje teplotu. Zimomravosť postupne opadala a naopak, pri príchode do budovy ma oblievali vlny horúčavy. Poslednú žilku to vo mne rozihralo, cítil som sa výborne. Ešte niekoľko rokov po príchode domov som túžil ráno vybehnúť naboso, v trenírkach a tričku von, medzi paneláky. Tušil som však, že by som pravdepodobne musel nútene navštíviť iné zdravotnícke zariadenie, nuž zostalo len pri chcení.
Dnes, keď na päť-desať minút vybehnem s deťmi na školský dvor aj za chladnejšieho počasia, mnohí krútia hlavami. Nečudo, máločo o tom vedia. Veď deťom to neublíži, skôr posilní ich imunitný systém. Tento efekt je známy už dávno, ale zmľandraveli sme natoľko, že radi na menej príjemné veci zabúdame. A otužovanie je pre málokoho príjemné.
Aj dnes, keď sedím v prekúrenej miestnosti, cítim sa zle, musím si lognúť čerstvého vzduchu spoza okna, nehovoriac o vzduchu, ktorý je navyše i vydýchaný. Pred pár rokmi sme na škole ani len okná nesmeli otvárať a keďže v mojej triede bolo stále veľmi teplo, odstavoval som skoro každé ráno zo dva radiátory. Kadekomu to vadilo...
Vráťme sa do Ľubietovej. Páčil sa mi poriadok, aký tam všade vládol. Činnosti presne časovo vymedzené, zdravie všade na prvom mieste. Po spomínanej rozcvičke nasledovala ranná hygiena, po nej raňajky a hajde do školy v zadnom trakte budovy, kde boli asi dve triedy.
Po vyučovaní obed a povinný oddych na lôžku. Zvyčajne som si čítal nejakú knižku a keď som objavil knihu O Štoplíkovi, zrazu som bol v inom svete. Škoda. Tú knihu som viac nevidel, lebo onedlho ju zakázali a zľahla po nej zem. Podarilo sa mi k nej dostať až po 89-om, kedy ju vydali znova.
Poobede dve hodiny vonku. Za každého počasia. Buď to bol husí pochod do dediny, alebo sme sa sánkovali, či naháňali po okolitých lúkach. Neďaleko našej budovy tiekol potok. Často som sa tam hrával s kamarátmi či sám. Na nezamrznutých miestach som v ňom objavil smaragdovozelené kamienky. Ešte dlhé roky nám potom doma skrášľovali akvárium.
Po návrate písanie úloh, večera a hry v spoločenskej miestnosti. Televízor nebol ešte takým imperátorom, bežne sa nepozeral, zapli ho len výnimočne. Zo dvakrát nám ale premietali rozprávky a krátke filmy. Nedávno som si jeden z nich kúpil aj na DVD - francúzsky film Červený balónik ocenený Oscarom. Páčil sa aj Maťovi. Mali sme tiež maškarný ples - nádhernú masku leva, čo mi daroval siedmak, s ktorým som býval na izbe, som ešte dlhé roky opatroval doma v špajzi. Keď raz mama robila poriadok, vyhodila ho. Dlho som jej to zazlieval.
Nuž také to boli dva mesiace - nádherné, plné života. A škola? Darilo sa mi a prospech som si vylepšil. Pamätám si len výtvarnú výchovu. Tá ma nikdy tak nebavila, ako tam. Kreslili sme zväčša pastelkami a podľa predlohy. Súdružka učiteľka vyvesila vpredu na stojan niektorý z obrazov a my sme ho odkresľovali. Nedá sa zabudnúť na sídlisko - stavenisko, ktoré sa mi podarilo odkresliť tak, že ma súdružka učiteľka vychválila do nebies. Proporcie i farebnosť sedeli, hlavou nad tým krútil aj učiteľ vedľajšej triedy. Dodnes ho mám pred očami a veľmi ľutujem, že som ho tam musel nechať. Podobne banujem i za všetkými prácami, ktoré ostali na vysokej škole v Bystrici. Keď som musel niektoré odovzdať, pukalo mi srdce. Umelci dobre vedia, o čom hovorím...
Domov som sa tešil, ba raz večer som aj plakal za starkou - clivota ma obľahla. Ale to bolo len raz. Pobyt v horách mi bol veľmi na osoh, zmocnel som a chorý som nebol vari celý rok. Toľko zaujímavých a nových vecí okolo seba, množstvo podnetov do života, ma zmenilo. Domov som sa vrátil ako iný človek. Veru, doprial by som to každému dieťaťu.
V lete 1992 som sa dostal na Kysuce, do detského tábora pre epileptické deti. Staršia pani, lekárka z Krajského ústavu národného zdravia v B. Bystrici, ktorá aj tábor organizovala, raz večer pri spoločnej debate prezradila, že bola lekárkou aj v ľubietovskej ozdravovni. A to práve v čase, kedy som tam bol aj ja! Odvtedy sme sa stále mali o čom zhovárať. Veľmi chválila výsledky ozdravovne a rada na tie časy spomínala. Ľutovala len, že takéto zariadenia postupne zanikali, veď aj tábor, kde sme boli, bol posledným, ktorý nemocnica organizovala.
Keď som bol v Pohorelej, nedalo mi a vybral som sa navštíviť Ľubietovú. Bol som sklamaný. Tak veľa zmien! Budovu prerábala evanjelická cirkev na detský domov, skoro nič som nespoznával a ani okolie mi veľa nenapovedalo. Ale hlavu si nevymeníš. Tak veru.