Pán Učiteľ

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 23. 03. 2009

Začiatok školského roka, sídlisková škola, preplnená 8. trieda, prestávka. Hurhaj, zhon, naháňačky, zvonec, ktorý nepočuť. Začiatok hodiny matematiky. Dvere sa nehlučne otvárajú, vstupuje starší človek v tmavom obleku, neznáma tvár...

Matematické začiatky Pristúpil ku katedre a zostal ticho stáť. Ak by to bol učiteľ, už by sa rozkričal, mysleli sme si a nedali sa vyrušovať. Práve som sa doťahoval s Ľubom, s ktorým som sedával v lavici, ale pokojný výzor nevysokého chlapíka ma pribrzdil. Ustrnul som na mieste. O chvíľu v triede zavládlo hlboké ticho plné napätého očakávania. Všetci stŕpli.
Po chvíli sa ozval pokojným tichým hlasom: "Volám sa Alexander Bánovský. Vaša súdružka učiteľka je chorá a mňa poprosili, aby som ju zastupoval. Budem vás učiť matematiku, pokým sa nevráti."

Matematika dovtedy nepatrila k mojim obľúbeným predmetom. Tento pán učiteľ ma ale upútal. Poznal som ho len zbežne, býval síce v susedstve môjho starého otca na Modrom Kameni a patril k našim príbuzným, ale málokedy sme spolu prehodili viac ako pár slov.
Vyznačoval sa tým, že vedel výborne vysvetľovať - jednoducho. Aj dnes som presvedčený, že dobrým učiteľom je ten, kto dokáže učivo kvalitne vysvetliť. Najlepšie tak, aby to žiak pochopil už na prvý šup a nemusel tráviť doma vzácny čas hĺbaním nad často nezrozumiteľne napísaným textom v učebnici, akých je dnes akosi priveľa. Tento človek bol príkladom takého učiteľa - šiel priamo k podstate problému, často uvádzal názorné príklady. Dodnes si pamätám, ako nám ukazoval násobilku na prstoch (našiel sa ktosi, čo ju poriadne neovládal), z histórie matematiky uvádzal drobné perličky, osvetľujúce riešenie podobného problému v časoch minulých. Bolo to zaujímavé a pre nás, chlapcov plných energie, aj inšpiratívne.
Počítali sme veľa, omnoho viac, ako dovtedy pri našej učiteľke, na hodine sa to "mrvilo", počítalo sa na tabuli, ale pán učiteľ si obiehal aj triedu a bol zvedavý, ako to riešime vo svojich zošitoch. Zadával samostatné úlohy a vždy sme si ich spoločne na záver kontrolovali, diskutovali o ich riešení.
Nikdy nestrácal nervy, často sa usmieval, pre podobnosť so známym Funesom (takú mal aj prezývku) pripadal niektorým smiešny, ale nie znevažujúco. Mal vysokú autoritu.
Nič pre neho nebolo neriešiteľné. Ak objavil u niekoho nedostatky z už prebratého učiva, vždy si našiel čas a na mieste ukázal žiakovi jednoduchý spôsob výpočtu. Stratili sa pocity strachu a obáv, nahradila ich zvedavosť a záujem.
Bol u nás len asi dva mesiace. Prvú známku mi zapísal 1. októbra a poslednú 6. decembra 1979. Dostal som ich celkovo päť: dve jednotky, dve dvojky a aj trojka sa našla. Keď odišiel, viacerí sme za ním banovali. Mne po ňom zostali tie známky v odloženej žiackej knižke a záujem o matematiku, takú tú jednoduchú, gazdovskú. A hoci som nikdy nebol v matematike medzinárodný šampión, vyštudoval som na vysokých školách dva odbory, kde bola matematika nosným vzdelávacím prvkom. Ďakujem vám, pán Učiteľ!