Debyrokratizácia

Hodili nám na školu pár čísel Dobrej školy (január 2012) ako návnadu na získanie budúcich predplatiteľov. Milá to spomienka na časy, kedy nám na školu chodila pedagogická tlač. Zaujalo ma tam viac vecí, ale asi najviac úvodník od šéfredaktora, ktorý sa v ňom zamýšľal nad tým, čo školstvu priniesol rok 2011…

Výstižné a stručné to bolo hodnotenie: „Rok 2011 školstvu žiadne zásadné pozitívne zmeny nepriniesol.“ V ďalšom autor Vladimír Burjan konštatoval, že s príchodom ministra Jurzycu sa síce prestali realizovať rôzne negatívne zásahy a udialo sa viacero menších pozitívnych zmien, javia sa však ako nedostatočné a nesystémové. Naštartovali sa aj niektoré zásadnejšie projekty, osud ktorých je však vďaka blížiacim sa povolebným zmenám neistý. Mal na mysli debyrokratizáciu a úpravu Štátneho vzdelávacieho programu. A práve tá debyrokratizácia ma naštartovala, pretože som práve tento týždeň dokončil veľdielo s názvom Zápisnica z pracovnej porady…

Položil som si totiž otázku, koľko by asi trvalo, keby sa aspoň aký-taký výsledok tohto projektu, ktorého cieľom je minimalizácia zbytočnej úradníckej práce učiteľa mimo vyučovania, dostal aj k nám, na našu školu. Žiadny zrejmý výsledok tohto presláveného projektu totiž v mojej práci dosiaľ nevidím. Minimálnym odhadom by bolo asi tak 10 rokov, ale len za predpokladu, že sa vláda nevymení. Ale keďže sa vláda mení minimálne každé 4 roky, nebude to asi nikdy.

Projekt pripomienkovala snáď i Slovenská komora učiteľov, ktorá na svojich stránkach žiadala od učiteľov návrhy, v tomto svetle sa ale ukázalo, že to bola márna snaha a zbytočná strata času iniciatívnych prispievateľov…

Zápisnica. Tesne pred Vianocami sme mali poradu. Zápisnicu som na počítači napísať do sviatkov nestihol, tak zošit s poznámkami ležal na polici dva týždne. V pondelok 9. januára som mal dve hodiny voľné, nuž som pristúpil k dielu.

Porada nebola dlhá, nebola klasifikačná, z ktorej máva hlavu v smútku asi každý zapisovateľ, bola pracovná. Napriek tomu som zápisnicu dopisoval po vyučovaní a večer tiež. Len aby som nezabudol zapísať niečo, čo bolo prejednávané a pokiaľ možno v doslovnej podobe. Niektorí si kvôli tomu už porady i nahrávajú, ale to už potom rovno možno archivovať zvukovú podobu, čo by bol ozajstný pokrok v debyrokratizácii nášho školského systému. Takto je výsledná podoba zápisnice vždy len subjektívnym záznamom a v posledných skoro dvoch rokoch dohodou medzi zapisovateľom a overovateľmi, ktorých pripomienky sa následne do zápisnice zapracujú tiež…

Samozrejme, aj forma zápisu je svojská. Každý, kto zaznamenáva písomnú podobu takýchto porád, používa iný formát písma, inú veľkosť, iný spôsob členenia textu na odstavce, iné odrážky, číslovanie… Vedel by som vám prstom ukázať toho nezdebyrokratizovaného exota, ktorému už aj toto prekážalo, dožadoval sa nutnosti jednotnej, predpísanej formy, našťastie bezvýsledne.

Debyrokratizácia – aké pekné, ale bohužiaľ len a len slovo, bez obsahu. Keď som v roku 1993 začínal v Pohorelej učiť, ani som nevedel, že by akýsi záznam z porady mal byť problémom. Podklady mi dodala riaditeľka, ani len poznámky som si nerobil!!! Rukou(!) som to zapísal na papier a bolo po paráde. Akí overovatelia?! Aké čačky-mačky?! Načo taký cirkus? Pochopil by som to, keby výsledkom bolo zlepšenie našej práce so žiakmi. Ale k tomu to nesmeruje.

Cieľom je asi len to, aby sa mal kto s kým za slovíčka ťahať, prázdnu slamu mlátiť na aspoň troch papieroch formátu A4.

Foto:
https://d9g3d3m8.stackpathcdn.com/wp-content/uploads/2017/02/byrokracia.png