Ako na vysokú školu

Nežný rok 1989. Na jar som robil prijímačky na vysokú, zázrakom ich spravil a na jeseň začal v Bystrici študovať…

Odmala som mal rád sladkosti a moje zuby tým odjakživa trpeli. V maturitnom ročníku som sa návštevám u našej zubnej lekárky nevyhýbal, priam naopak, vyhľadával som ich. V ordinácii našej pani doktorky som bol častým hosťom a zo dve plomby ešte i dnes nosím ako pamiatku na tie časy.

S nikým z dospelých som sa v tých časoch tak dobre neporozprával ako s ňou a únavné poobedňajšie vyučovanie som takto trávil v oveľa príjemnejšej spoločnosti.

Raz sme spolu preberali vysokú školu – kam sa chystám, prečo som si vybral práve jadrovú fyziku atď. O chvíľu si sama zaspomínala na svoje vysokoškolské rôčky a na problémy s nimi spojené. Vraj najväčšie ťažkosti mala so zvládnutím množstva literatúry, ktoré bolo treba na bežnú skúšku naštudovať. Jej samej chvíľu trvalo, kým si našla sebevyhovujúci spôsob, ako na to.

Vždy som mal problémy s pamäťou, z básní vo vyšších triedach som nosieval na všeobecné pohoršenie veľmi škaredé známky a tá vysoká škola vtedy nedopadla dobre. Nechytil som sa, učiva bolo priveľa a o pol roka som už pracoval ako pomocný robotník v Tesle Veľký Krtíš. V tom pamätnom roku 1989 som začal študovať s malou dušičkou opäť, tentokrát učiteľský odbor v Banskej Bystrici.

Hoci ma brat lanáril k sebe do Prešova, prihláška smerovala do Bystrice, vtedy považovanej za najnáročnejšiu z vysokých škôl pedagogických. Uvedomoval som si svoje zlyhanie spred 5-tich rokov, preto som nič nenechal na náhodu a hneď pri prvej skúške som objavil systém, ktorý ma spoľahlivo sprevádzal štúdiom na ďalších dvoch vysokých školách. Bola to skúška zo všeobecnej pedagogiky – mal som k dispozícii zo dve knižné publikácie a poznámky z prednášok a cvičení. Veľa toho bolo, nuž, čo s tým?

Otec si doma v knižkách často ceruzkami vyznačoval dôležité časti, ba mal aj špeciálnu ceruzku z jednej strany modrú a z druhej červenú, staval teda na farebnosti.

Začal som teda aj ja robiť niečo podobné a vytvoril si takto vlastný systém štúdia, ktorý som si nazval Systém štyroch čítaní.

Je to jednoduché:

1. čítanie – analýza – znamená porozumenie tomu, čo čítam, vhĺbenie sa do textu. Obyčajnou ceruzkou podčiarkujem často celé odstavce, myšlienky. Trvá najdlhšie (niekoľko dní), ale je aj najdôležitejšie.
2. čítanie – selekcia – čítam už iba ceruzkou podčiarknuté a inou farbou podčiarkujem iba skutočne podstatné myšlienky. Tu som mával vždy problémy a zo začiatku to boli priam muky. Pri mojej puntičkárskej povahe je dôležité všetko, nuž, ako pomôcka mi slúžilo to, že z jedného ceruzkou podčiarknutého odstavca som druhou farbou (výraznejšou, napr. zelenou) vyznačil maximálne jednu vetu alebo slovné spojenie. Toto čítanie trvá kratšie a zvyčajne zaberie jeden, najviac jeden a pol dňa.
3. čítanie – syntéza a systematizácia – škatuľkujem si poznatky a hľadám súvislosti. Čítam už iba pár viet na strane a opäť inou farbou (najvýraznejšou, napr. čiernou fixou) vyznačím, tentoraz najviac ak vetu-dve na strane. Toto čítanie trvá zopár hodín, zvyčajne postačuje doobedie, posledný deň pred skúškou. Poobede sa možno uvoľniť a vybehnúť si von na prechádzku alebo do mesta. Večer si materiály vytiahnem na posledné čítanie.
4. čítanie – zhrnutie – trvá maximálne jednu hodinu a slúži na krátke zopakovanie. Tu najviac pracuje pamäť – vytvára si obrazové záchytné body. Pri tomto čítaní prebehnem na stránke iba treťou farbou podčiarkované vety alebo slovné spojenia.

Verte mi, tento systém ma nikdy nesklamal. Na bežnú skúšku mi postačoval týždeň, na ťažšiu desať dní. Často sa mi stalo, že po vytiahnutí otázky mi stačilo trochu sa sústrediť, privrieť oči a ja som „videl“ pred sebou presne tú dočmáranú stranu, kde sa daná otázka preberala!

Chcelo to však jediné – pokoj! Radšej som prišiel na skúšku večer predtým a ráno, bez náhlenia, som sa obliekol, najedol a šiel. Raz som prišiel ráno autobusom, ktorý kvôli havárii meškal a ja som ledva stihol termín. Bola to taktiež skúška z pedagogiky, a skončila ako jedna z najväčších trápností môjho života. Vytiahnem otázku (mala číslo 5) a ja som tam 20 minút sedel na stoličke a nevedel si spomenúť na jedinú zmysluplnejšiu vetu. OKNO! Odvtedy som vedel, na čo treba dávať pozor.

Vďaka tomuto systému som na bystrickej vysokej škole žil len zo štipendia a od rodičov som bol finančne nezávislý. Druhotným efektom bol „červený diplom“, ktorý mám uložený v skrini.

Ak tento návod niekomu poslúži, budem rád.

Na ukážku sem pripájam štyri strany textu, ktorý som v tých dobách podobným spôsobom spracoval na skúšku zo všeobecnej didaktiky…

Pre zväčšenie stačí kliknúť na obrázok.