pierog.org
Úvod .:. Najčítanejšie .:. Rubriky .:. Ankety .:. Na stiahnutie .:. Odkazy   

Novinky
20.07.2017: Včielky
Táto jar sa niesla v znamení budovania príbytkov pre včielky samotárky - postavil som im hneď dva veľké domčeky a budúci rok bude na včielky v mojej záhrade hojný...

Anketa
Nedeľnú rozprávku na Regine:

počúvam často (543 hl.)
 
počúvam občas (220 hl.)
 
nepočúvam (194 hl.)
 
nezaujíma ma to (197 hl.)
 
neviem, čo je Regina (225 hl.)
 

Celkovo hlasovalo: 1379


Tvorba
Piesok (514 kB)
Kamienky (778 kB)
Kameň a tráva (891 kB)

Úvod
Používaním týchto stránok súhlasíte s využitím súborov cookies...............................Kontakt:

Domovina

* Teta Uľka

Vydané dňa 31. 12. 2008

Nedávno sa mi dostal do rúk klenot spomienkového rozprávania v podaní dnes už nežijúcej jednoduchej ženičky z Hrušova, Juliany Bobákovej, ktorá v mladosti prišla o ruku...

Spomienkové rozprávanie patrí k novším žánrom ľudovej slovesnosti. Púta svojou viazanosťou na časový rozmer nedávnej minulosti a realitou doby, v ktorej autori spomienok žili a ktorú si mnohí z nás pamätajú z rozprávaní starých rodičov, prarodičov alebo iných pamätníkov minulosti.
Pre náš kraj bolo donedávna hlavným zdrojom obživy i príjmov roľníctvo. Jeho ráz sa tu zachovával vyše tisícročie v takmer nezmenenej podobe technologického obrábania pôdy, v ustálených spôsoboch pestovania rozmanitých kultúrnych plodín, vo zvykosloví viazanom často na cirkevné sviatky a kalendár, v spôsobe bývania i celého životného štýlu, čo sa dnes súhrnne označuje ako roľnícka kultúra.
Romanticko-idylické predstavy o voľakedajšom živote na dedine bývajú dnes časté, preto je dobré pripomenúť si niečo z čias, keď sa žilo iba z toho, čo si človek dorobil na poli, ak nejaké mal a ak ho mal málo a detí v dome naopak veľa, čo všetko museli títo ľudia pretrpieť...
Ale prenechajme slovo pani Julke, ktorá tento záznam zapísala obojstranne na hárok čistého papiera formátu A4 datovaný 8. septembrom 1987.


Pani Juliana Bobáková Moje detstvo do 13. roku hoci chudobné, ale bolo bezstarostné. Lenže 13-ročnú ma už prišli zjednať do Drieňova na pasenie kráv aj s ovcami.
Tam mali o rok staršieho syna. On si ráno spal, pokým chcel, a mňa o štvrtej hodine zobudili na pasenie. Pasienok mali tak ďaleko, ako odtiaľto na dolinu (poz. asi 3 km) a medzi vysokými horami, že som ani oblohu nebeskú nevidela. Kázali mi, keď sa bude oblačiť, aby som pohla kravy domov, ale čože som ja vedela, kedy sú oblaky, keď tam bola vždy polotma. Vtedy často hrmelo a ja som sa strašne bála. A ešte som sa bála, že sa z tej hory objaví nejaký tulák, vtedy totiž chodili takí randáši.
Po prvýkrát z rodného hniezda vzdialená som ho len oplakávala a rátala mesiace, týždne, dni i hodiny, kedy príde jeseň, že pôjdem domov. Hrozne pomaličky to odbúdalo, zdalo sa mi, že nikdy jeseň nebude.
Zima priskoro ubehla a na Fašiangy už chodili gazdovia zjednať si paholkov a slúžky. K jarným prácam veľkých a na pasenie menších - tak to šlo každý rok.
Pani Juliana za mlada (v strede) Keď som už mala 18 rokov, prišiel z Čeloviec Tóth. Ten si ma zjednal už na robotu. Bol to rok 1939, 14. apríla. Čerešne boli v kvete, len sa tak beleli ako mladuchy v závoji, ale mne bolo tak clivo na srdci, lebo som vedela, aká ťažká práca ma čaká. Tam som bola paholok aj slúžka a cez žatvu, za dva mesiace, aj žnica.
Ráno som vstávala najneskoršie o pol tretej do širakovskej kravy, šesť kusov, podojiť. Tam bol s nimi taký 71-ročný Maďar. Na chrbte som niesla tridsať litrov mlieka a v rukách po päť. To som odstredila, separátor umyla, zatým som nachovala ošípané, jedenásť kusov. Potom sme raňajkovali.
Po raňajkách som umyla riad, zatým do poľa či okopávať, či seno sušiť, hrabať, voziť, na voz či do stohu dávať. Keď slnko večer zachodilo za horu, zasa do doliny šesť kráv dojiť, mlieko niesť separovať a tak všetko dokola...
Cez žatvu sme viazali do snopov, ak svietil mesiac, aj do jedenástej hodiny, potom sme večerali. Po večeri si druhí ľahli, ale ja som musela riad umyť, takže bolo aj pol jednej, keď som sa dostala driemajúci do postele. Ani som poriadne nesnívala, už bolo treba vstávať, ťažko sa oči odlepili a údy všetky také boľavé! Potom prišla mašinovačka, trvala tri týždne, lebo sa stroj kazil, zatým bolo treba odrábať druhým. Keďže som ja bola slúžka, samozrejme všade ma dali do najväčšieho prachu, oči som mala červené, zapálené, hrozne boľavé.

V nemocnici 6.1.1940 Každú sobotu sme za tri hodiny rezali sečku, mali v stajni štyri kone, štyri voly a malé teľce. V tú poslednú sobotu 4. novembra, keď som ráno v nedeľu už mala ísť zo služby domov, nedal sa nám za vidna motor naštartovať. Gazda nemal pokoj, že čím bude v nedeľu chovať. Odvolal ma z kuchyne, kde som hus pitvala. Večer o siedmej hodine dlho sme sa namáhali, kým sa pohol motor.
Sedemročný chlapec nám svietil petrolejkou, držal ju nízko pri zemi, ja som stála oproti, takže ma to veľmi oslepovalo. Chcela som mu povedať, aby vyššie zodvihol tú lampu, vtom sa mi prsty dostali medzi valce a v okamihnutí bola ruka v sečke. Nevedela som, či som to ja, alebo niekto iný, či je to skutočnosť, alebo taký strašný sen, len ráno, keď som sa prebudila v krutých bolestiach vo zvolenskej nemocnici. Tam som plakávala na chodbe pred sochou Panny Márie.
Keď som prišla domov, znova som plakala, prišli za mnou kamarátky, aby som šla s nimi. Raz som aj šla, ale keď som videla, aké sú všetky celé zdravé a ja už doživotný mrzák, nedokázala som sa ubrániť slzám. Aby som nekazila druhým náladu, viac som nešla.
Po úraze Keďže som nebola poistená, vtedy boháči aj na tom šetrili, uprosil ma gazda, aby som len nepovedala, že som uňho slúžila, ale iba v ten deň pomáhala, že on mi dá, čo budeme žiadať. Chceli sme, aby ma platil mesačne, ale na to neprivolil, sám určil, že mi naraz vyplatí tridsaťtisíc, alebo dvadsaťtisíc a pridá pole na laze. Brat povedal, že zem bude istejšia ako peniaze, tak mi dal tých dvadsaťtisíc a ten majetok, čiže zem na laze.
Keď bola mena peňazí, tak dali 1 Kčs k piatim. Z dvadsaťtisíc bolo štyritisíc. Veľa ľudí si nimi pomohlo. Po prvé som za ne navždy o ruku prišla, po druhé som ich odhladovala, keď po smrti rodičov ostala som sama. Za šesť rokov som chodila na laz od jari do jesene pasovať sa s jednou rukou v tej zapýravenej zemi. Žila som na suchom chlebe a vode, biednejšie ako Čenkovej deti - tie aspoň ruky otŕčali k ľuďom: "Dajte šestáčik alebo koláčik!"
Ja som sa nikomu nežalovala, mlčky som trpela. Keď som vzala do ruky z tých peňazí, že predsa si k tomu chlebu niečo kúpim, po každé mi prišli na um slová mojej dobrej nebohej už mamy, ako mi pred smrťou povedala: "Všetkých vás šanujem, ale za teba ani v hrobe pokoja mať nebudem. Len si tie peniaze nechávaj, lebo ak dožiješ vysoký vek, ty budeš veľmi chudobná." Tak som ich po každé odložila späť. Vyčerpaná zo všetkých špikov, horšie som sa vliekla ako nemeckí zajatci. Už ma aj na ústa krv zaliala, pozrela som k nebesám a prosila: "Ó, Bože, skonči už kapitolu môjho ťažkého trpkého života!"
S radosťou v srdci Vyslyšal ma, ale inak. Dostala som zamestnanie, musela som sa vrátiť do života, aby som zavadzala chamtivým. Never nikdy žiadnym sľubom, lebo tí, ktorí sa ti veľmi zaliečajú, robia to z vypočítavosti.

Tento môj životopis máš len zhruba uvedený, podrobne by bolo treba naň taký hárok ako poniva (poz. obrovská plachta). Prečítaj si ho, keď ti bude úzkosť srdce ťažiť a porovnaj, či je tá bolesť ako bolesť moja.

Len dodávam, že pani Juliana sa narodila 9. marca 1921 v Hrušove, kde prežila celý svoj život. Umrela vo veku 86 rokov dňa 19. novembra 2007 doopatrovaná bratovou vnučkou a mojou spolužiačkou z Gymnázia vo Veľkom Krtíši, Evkou Bobákovou, ktorá sa na túto tetu Uľku, hoci som ju videl iba na týchto niekoľkých fotografiách, veľmi ponáša.

[Akt. známka: 1,31 / Počet hlasov: 13] 1 2 3 4 5
Autor: Anton Pierog | Informačný e-mailVytlačiť článok

Vstup
Užívateľské meno:

Heslo:



Registrácia

Fotogaléria

Meniny
Meniny na web






© Anton Pierog, 2008
Vytvorené pomocou phpRS - bezplatného redakčného systému