pierog.org
Úvod .:. Najčítanejšie .:. Rubriky .:. Ankety .:. Na stiahnutie .:. Odkazy   

Novinky
20.07.2017: Včielky
Táto jar sa niesla v znamení budovania príbytkov pre včielky samotárky - postavil som im hneď dva veľké domčeky a budúci rok bude na včielky v mojej záhrade hojný...

Anketa
Nedeľnú rozprávku na Regine:

počúvam často (558 hl.)
 
počúvam občas (225 hl.)
 
nepočúvam (197 hl.)
 
nezaujíma ma to (202 hl.)
 
neviem, čo je Regina (234 hl.)
 

Celkovo hlasovalo: 1416


Tvorba
Piesok (514 kB)
Kamienky (778 kB)
Kameň a tráva (891 kB)

Úvod
Používaním týchto stránok súhlasíte s využitím súborov cookies...............................Kontakt:

Mama

* Obesený

Vydané dňa 22. 02. 2009

Odjakživa sme mali doma psa. Aby sme ani náhodou nezabudli na nášho prvého psíka, každý sa volal Boby.

Náš Boby neviemkoľký k nám prišiel krátko pred Vianocami ako malilinké šteniatko. Vonku bola zima, tak bol samozrejme s nami v dome. Nám, deťom, slúžil ako živá plyšová hračka. Veď aj vyzeral celkom tak. Bola to malá, chlpatá, čierna guľôčka. Nemožno sa preto čudovať, že jedna naša návšteva, keď ho uvidela v izbe spať na gauči medzi vankúšikmi, vyhlásila: "Akú peknú hračku máte!" Iba keď "hračka" otvorí očká, postaví sa, zavrtí chvostíkom a svojím šteniatkovským hlasom zahavká. To bolo potom čudovania, smiechu a veselosti!
Pomaličky, potichúčky, ani sme nezbadali a prišli Vianoce. Mali sme krásny, veľký stromček, od zeme až po povalu. Na ňom plno sklenených ozdôb a hlavne čokoládové kolekcie a salónky. Všetky ozdoby, ale aj každý cukrík a salónka viseli z konárov stromčeka na dlhej bielej niti. Samozrejme, že cukríky boli pokvačkané najviac na nižších konároch, aby sme si ich mohli (napriek zákazu) odtrhnúť a aby sme pritom rozbili čo najmenej ozdôb (a, nedajbože, neprevrátili celý stromček).
To bola krása, keď sa rozžiarili elektrické sviečky! Nevedeli sme sa naň vynadívať. V jeden večer sme sedeli v kuchyni, keď sa tu ozval náš Boby, ktorého sme zabudli v izbe. Kvílil tak veľmi a žalostne, že sme sa celá rodina rozbehli zistiť, čo sa nášmu miláčikovi stalo. Vedeli sme hneď, že je zle-nedobre.
Kvílenie sa zmenilo na akési priškrtené zavýjanie a to nás viedlo rovno k stromčeku. Lenže nášho Bobyho sme akosi nevideli, len počuli, až naša mamička si kľakla a načiahla sa hlboko pod stromček. Jej ruky začali nejako zvláštne tancovať. Pozeráme, pozeráme - a to jej v rukách tancuje akási hrča salóniek. Až po chvíli sme pochopili, že v tých salónkach a hlavne v nitiach, na ktorých predtým viseli, sa zmieta, krúti a piští náš nešťastný Boby. Čím viac sa snažil vyslobodiť, tým viac sa do nich zamotával. Veru, mamička mala čo robiť, aby z neho všetky tie salónky a nite poodmotávala a oslobodila ho.
Nuž, zvedavosť a hravosť Bobyho takmer stáli život. Málo chýbalo a bol by sa nám na tých salónkach obesil. Našťastie sme to zavčasu zistili a zabránili najhoršiemu. Salónkam sme sa hneď aj pomstili, poodstrihávali sme ich a zjedli (ušlo sa z nich aj nášmu "obesencovi"). Do tejto "pomsty", ako iste ľahko pochopíte, nás nebolo treba dlho ponúkať!
Boby vyrástol ako z vody, bol z neho nakoniec pekný, vzrastom stredne veľký pes, ktorý nás mal veľmi rád. Tak, ako aj my jeho. Dlhé roky ochraňoval nás všetkých aj náš dom a bol miláčikom celej ulice, lebo vychytal a odplašil všetky potkany nielen nám, ale aj našim susedom. Plakali sme, keď ho zachytilo auto a on predčasne dodýchal svoj život. Spomienky naňho sú však dodnes živé a krásne.

Veľký Krtíš 6. februára 1999

[Akt. známka: 1,00 / Počet hlasov: 1] 1 2 3 4 5
Autor: Emma Pierogová | Informačný e-mailVytlačiť článok

Vstup
Užívateľské meno:

Heslo:



Registrácia

Fotogaléria

Meniny
Meniny na web






© Anton Pierog, 2008
Vytvorené pomocou phpRS - bezplatného redakčného systému