pierog.org
Úvod .:. Najčítanejšie .:. Rubriky .:. Ankety .:. Na stiahnutie .:. Odkazy   

Novinky
20.07.2017: Včielky
Táto jar sa niesla v znamení budovania príbytkov pre včielky samotárky - postavil som im hneď dva veľké domčeky a budúci rok bude na včielky v mojej záhrade hojný...

Anketa
Nedeľnú rozprávku na Regine:

počúvam často (531 hl.)
 
počúvam občas (206 hl.)
 
nepočúvam (186 hl.)
 
nezaujíma ma to (193 hl.)
 
neviem, čo je Regina (210 hl.)
 

Celkovo hlasovalo: 1326


Tvorba
Piesok (514 kB)
Kamienky (778 kB)
Kameň a tráva (891 kB)

Úvod
Používaním týchto stránok súhlasíte s využitím súborov cookies...............................Kontakt:

Mama

* Kde bolo, tam bolo

Vydané dňa 22. 02. 2009

Túto rozprávku mi rozprávala moja naďmama, keď som mala asi 4 – 5 rokov. Pamätám sa, že sme pritom lúskali fazuľu a bola som taká veľká, že som musela kľačať na stoličke, aby som dočiahla na stred stola.

Kde bolo, tam bolo, za deviatimi horami a deviatimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sypala, bola jedna dedina. V tej dedine bolo veľa dievok súcich na vydaj. Jedna krajšia ako druhá. Boli skromné, boli milé, lebo boli chudobné ako kostolné myši a tá skromnosť a milota spolu s dobrým srdcom boli ich jediným bohatstvom. Veď sa aj krútili okolo nich chlapci, oblietali ich ako komáre pri močiari.
Nie všetky dievky však boli chudobné. Najkrajšia z nich bola richtárova dcéra Zuzana. Jej mama však zomrela ešte keď Zuzka bola malá, preto Zuzku vychovávala stará pestúnka. Bolo jej ľúto malej Zuzky, že nemá mamičku, preto jej všetko dovoľovala a snažila sa jej splniť každé želanie. Keď Zuzka trošku vyrástla, každý v dome musel splniť všetko, čo si zažiadala. Beda bolo tomu, kto jej žiadosť nesplnil! Jej otec, najväčší boháč v dedine, už nevedel, čo má s ňou robiť, aby prestala všetkých v dome sekírovať. Úfal sa, že keď vyrastie, vydá sa a trápiť sa s ňou ďalej už bude jej muž. Lenže medzitým Zuzka vyrastala na najkrajšiu dievčinu široko-ďaleko, ale aj na najpyšnejšiu a  najukrutnejšiu. S veľkou radosťou trápila svoju starú pestúnku, aj svojho otca najradšej neposlúchala, kde len mohla, tak mu ublížila, úctu mu nedala.
Kamarátky nemala, lebo vo svojej pýche nikoho nechcela vedľa seba, bála sa, že by zatienili jej krásu. Jej spupnosť odradila všetkých dedinských mládencov, takže si ani jeden netrúfol byť v jej blízkosti. V kostole stála vždy bokom od ostatných dievčat, len aby každý videl a obdivoval jej krásu. Ako v každej dedine, aj v tejto sa dievčence a chlapci stretávali na zábavách v krčme. Lenže beda! Všetky dievčence tancovali, iba Zuzka sedela v kúte sama, nikto s ňou nechcel tancovať. Myslela si, že je to preto, lebo nemá najkrajšie šaty . Ale ona si šaty nevedela ušiť, ako ostatné dievčence, ktoré si museli všetko samé pošiť. Zuzka nikdy nebola odkázaná na prácu, tak sa nič poriadne nenaučila robiť. Tak veľmi túžila mať nové šaty na fašiangovú zábavu, ktorá bola najväčšou zábavou na dedine!
Trápila sa, čo si ona oblečie, chcela mať najkrajšie šaty, ale nielen to. Chcela mať aj najkrajšieho a najbohatšieho chlapca ako tanečníka. Najradšej by bola, keby nebol z ich dediny (veď boli všetci chudobní) a prišiel by po ňu na parádnom koči. A čo by to hneď sám čert bol, len aby bol a aby ona mala nové šaty, ktoré by jej všetky dievky závideli. Dala by aj svoju dušu, len aby sa jej želanie splnilo.
Prišiel deň Fašiangov. Blížil sa už večer a Zuzka stále čakala. Vtom vonku veľký hrmot, a pred domom zastal prekrásny koč a v ňom krásny mladý muž. Vyskočil z koča a zabúchal na bránu. Zuzka hneď vybehla a išla si oči vyočiť, kto to k nim ide. Mladý muž s krásnou tvárou, v elegantnom obleku, aký ona ešte nikdy nevidela, zoskočil z koča a pýtal sa, či je ona tá prekrásna dievčina, čo by rada išla na zábavu.
- Áno, išla by som, ale nemám nové šaty, - povedala Zuzka. Skoro plakala, lebo mladý muž sa jej veľmi páčil a rada by išla s ním.
- A čo mi dáš, ak ti dám nové šaty? - pýta sa jej mladý muž.
- Aj svoju dušu, len nech ich mám, - hovorí mu Zuzka.
Mladý muž zoskočil z koča a vybral z neho najkrajšie šaty, aké kedy ľudské oko videlo. Podáva ich Zuzke a ona sa nestačí ani dobre poobzerať, už boli šaty na nej. Sadli jej ako uliate. Hneď sa cíti ako kráľovná, ani sa na nič a nikoho neobzerá, len vysadne k milému pánkovi do koča, ten pošibe kone a letia ako s vetrom o závod, až zastanú pred krčmou. Tam sa práve začala zábava, všetko, čo malo nohy tancovalo, ale keď prišla vyobliekaná Zuzka s mladým neznámym pánom, hneď si ich všetci všimli, prestali tancovať a čakali, čo sa bude diať. Nuž, čo by sa dialo? Mladý pán s krásnou tvárou, v krásnom obleku začal so Zuzkou tancovať, hudobníkom hneď platil zlatými dukátmi a zvŕtal sa s ňou, len sa tak prášilo. Ostatní tanečníci sa len prizerali a keď trošku spomalili, všimli si, že milý pánko má na nohách akési zvláštne čižmy, ktoré sa podobajú na kopytá. Jaj, vari to sám čert zavítal na ich zábavu?! Nemali viac odvahu pretekať sa s čertom v tanci, tak tam len postávali a z diaľky sledovali, čo sa bude diať.
Zuzka bola uveličená, tancovala a vôbec si nevšímala, s akým zdesením pozerali na ňu jej vrstovníčky a vrstovníci. Len nech všetci vidia, aká je krásna, akého má pekného tanečníka, len nech jej závidia, veď sa ona dosť nasedela v kúte a závidela ostatným dievkam. Tak to trvalo celú noc, až prišlo ráno. Mladý pán, posadil Zuzku do koča a zaviezol ju domov. Ostatní sa pobrali pekne z diaľky za nimi, aby videli, čo bude ďalej.
Čert, lebo on to bol, Zuzku z koča vysadil a pýtal si svoju odmenu.
- A teraz mi daj, čo si sľúbila, - hovorí Zuzke.
- Veď som ti ja nič nesľúbila, - vyhovárala sa Zuzka a vyškierala sa mu do tváre.
Milý čert sa nahneval a odrazu len namiesto mladého krásneho pána tam stál starý, zarastený, chlpatý čert, ktorý chcel sľúbenú odmenu – Zuzkinu dušu. Ale Zuzka, keď videla, čo sa robí, ani za svet svoju dušu čertovi nechcela dať.
- Keď ju nedáš, tak si ju nechaj, - povedal čert, - a aby si vedela, odteraz naveky budeš mať na sebe moje šaty, ktoré ti dajú vedieť, odkiaľ sú! – ako to dopovedal, zmizol čert, aj kone a koč. Za bránkou do dvora celý výjav sledovali dievky a mládenci a so zdesením čakali, čo bude ďalej.
Len čo čert zmizol, Zuzka chcela ísť domov, ale nevedela spraviť ani krok. Šaty, čo mala od čerta, ju začali neznesiteľne páliť na tele, tak ich začala zo seba strhávať, ale šaty boli azda prilepené na jej koži, lebo darmo ich kmáše, strháva, ani sa len nehnú a pália stále viac a viac, už sa cíti, akoby jej celé telo horelo, ale pohnúť sa nevie, šaty zo seba strhnúť nemôže, tak len na ratu začala volať. Ale nikto sa k nej neodvážil priblížiť, dobre všetci vedeli, aká bola pyšná, a ako všetkým ubližovala a zle robila.
Naveľa sa opovážil k nej priblížiť jeden mládenec, ktorému sa aj páčila, ale keďže bol najchudobnejší z chudobných, nikdy sa jej neodvážil prísť na oči. Zuzka už nebola ani pekná, ani namyslená, už bola len veľmi nešťastná. Celé telo akoby jej horelo, už sa cítila ako v ohni a pomoci nikde. Vtom k nej prišiel neznámy mládenec, ktorý dovtedy z diaľky sledoval, ako sa trápi a čosi jej hodil okolo krku. Bola to Panna Mária Škapuliarska – malilinká soška zavesená na remienku, ktorú pobožní ľudia uctievajú a k nej sa modlia, keď potrebujú pomoc. Zuzka však nikdy nepotrebovala od nej pomoc, ani sa k nej nikdy nemodlila, ale teraz, ako ju zacítila na svojej hrudi, chytila škapuliar do ruky a začala sa modliť. Keď sa domodlila, ako keby sa celý svet premenil. Odrazu sa len zablyslo, zahrmelo (hoci bol február), šaty z nej spadli a ona sa mohla znovu hýbať, vyskočila z nich a šaty hneď vzbĺkli a zhoreli, že po nich ani pamiatka nezostala.
Od tých čias Zuzka zahodila pýchu a začala si všímať svojich blížnych, najviac však mládenca, ktorý jej v núdzi pomohol. Nikdy viac nikoho nesekírovala, pomohla každému, kto bol v núdzi a veru, o rok na Fašiangy všetci, celá dedina tancovala na svadbe Zuzky a jej vysloboditeľa. Po celý dlhý život spolu vychovávali svoje deti a uctievali Panenku Máriu Škapuliarsku, ktorá im pomáhala vždy, keď im bolo treba.

Veľký Krtíš 28. decembra 2002

[Akt. známka: 1,00 / Počet hlasov: 3] 1 2 3 4 5
Autor: Emma Pierogová | Informačný e-mailVytlačiť článok

Vstup
Užívateľské meno:

Heslo:



Registrácia

Fotogaléria

Meniny
Meniny na web






© Anton Pierog, 2008
Vytvorené pomocou phpRS - bezplatného redakčného systému