Jano Veľký

Autor: Anton Pierog st. <>, Téma: Otec, Vydané dňa: 02. 02. 2016

Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)... 60. časť

Rok 1968 vošiel do našej histórie ako čas nesplnených nádejí. Najskôr veľký príval uvoľnenia a očakávania. Dúfali sme, že sa odčinia nedávne krivdy a odstránia staré neduhy. Verili sme s Dubčekom, že je možný socializmus s ľudskou tvárou. Odpoveď prišla takmer obratom. Nasledoval vstup spojeneckých vojsk na naše územie v noci na 21. augusta. Prišlo zdesenie, zlosť i úvahy, či sa postupovalo správne. Onedlho sa začala konsolidácia, po nej nasledovala normalizácia a s ňou neodmysliteľné stranícke čistky a dlhoročné prenasledovanie nepohodlných.
Z tých pochmúrnych čias si malú spomienku zaslúži kolega Jano Veľký. Keď som k nim nastúpil, Jano zastával funkciu predsedu základnej organizácie štátostrany v škole. Kolegovia ma čoskoro varovali, aby som si dával pozor, Jano, vraj, donáša na kolegov riaditeľovi. Jednoducho, podozrievali sme ho z toho... Ale nebolo treba.
Po vstupe vojsk, presnejšie pred previerkami, prišli za ním súdruhovia z okresného výboru štátostrany, aby vysypal všetko, čo vie na svojich spolupracovníkov s tým, že ak tak urobí, spravia ho zástupcom riaditeľa, ak nie, uvoľnia zo zamestnania, prepustia!... A Jano? Radšej oželel stratu miesta i postavenia, ale ostatných nezradil... Čestný a statočný muž! Osobnosť. Považujem sa za šťastného, že som ho poznal.

ZOZNAM VŠETKÝCH ČLÁNKOV